Od tretej triedy miništrujem, písmenká som sa učil na cirkevnej škole, dospieval som medzi saleziánmi, vzdelávam sa na katolíckej akademickej pôde. Poznám život našej farnosti zo zákulisia, viem, kde sa zapína večné svetlo, z náboženstva som pravidelne dostával jednotky a pochvaly za vzorný zošit.
Som rímsky katolík. Mám to aj na papieri. Na mojom krstnom liste s podpismi mojich rodičov, a krstných rodičov. Pätnásteho marca v '87 som bol vodou začlenený do Cirkvi.Tá pečiatka pod textom nemusí vôbec znamenať pravdivosť. Akosi na to zabúdam. A nežijem to.
Občas by som si mal zavŕtať klincom do dlane, aby som si pripomenul, že tú Jeho dlaň táto pozornosť „potešila" aj kvôli mne. Že aj on bol s mäsa a kostí, a táto „operácia" príšerne bolí.
Chcel by som cítiť tak reálne Jeho prítomnosť. Pri kráčaní po chodníku, debatujúc pri kofole, spoločnom góle do súperovej brány. Žiť to, že On naozaj žije.
Prihováram sa mu a nečakám na odpoveď. Nedávam mu priestor na odpoveď. Tá modlitba , ten monológ, potom nedokáže naplniť pokojom a vyrovnanosťou môj deň.
Chcel by som, aby môj život ukazoval druhým, že to „s Ním" je pravda. Nedarí sa mi to. Akosi to neberiem dostatočne vážne, že existuje. Veď ak on je naozaj Bohom, a riadi to tu, nebolo by zvláštnosťou prejsť kľačiačky do najbližšieho kostola. Pre skutočného Boha by to bol len malý kúsok úcty.(A paradoxne : On o to nestojí.)
Som znechutený z pretvárky a farizejstva druhých. A krútim hlavou nad vlastnou dvojtvárnosťou. Ako sa môže(m) niekto tak znechutene tváriť pri omši?
No neprestávam sa tešiť na sobotu 7. apríla. Noc, v ktorej zlomil a znova zlomí tmu a presvieti zem Nádejou. Svetlo sviec, dekanov mocný hlas a nádherný mocný exultet:
„Toto je noc,v ktorej si našim otcom, synom Izraela, pomohol prejsť suchou nohou cez Červené more, keď si ich vyviedol z Egypta. Toto je noc, v ktorej jas ohnivého stĺpa rozohnal temnoty hriechu...Toto je noc, v ktorej Kristus rozlámal okovy smrti a víťazne vstal z hrobu..."
Zrak mám v poriadku, no to svetielko Nádeje zazriem len občas. O to „áno" sa stále pokúšam. Vlastne to áno potvrdzujem každé ráno, a večer znechutene zisťujem, že neúspešne.
Možno je to drzé, neférové a proti „predstave" slušného kresťana.
Snažíl som hľadať Boha.
Som nízky na výšku bludiska ( 187 cm), nedočiahnem na koniec steny, nedovidím za.
Odteraz to nechávam na Ňom, aby ma našiel.
uverejnené na mojom školskom blogu - www.zumag.ku.sk
