Ak by dobrovoľníci nepomáhali, systém pomoci na hraniciach by skolaboval, alebo kto je tento štát?

V poslednej dobe sa tento názor objavil vo vyjadreniach dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú na hraniciach s Ukrajinou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Táto otázka nás privádza k úvahe, kto je tento štát? V nedávnej pamäti máme desaťročia skúsenosti so socialistickým zriadením, v ktorom máme neustále v hlavách silnú pozíciu štátu, ktorý určoval, nariaďoval, presadzoval a trestal. Mnohí z nás ešte stále hľadajú oporu v silnom štáte, hundrú, ak „štát“ nerobí to, čo od neho oni očakávajú.

Kto vlastne je štát? Za socializmu sa do pozície štátostrany pasovala komunistická strana. Dnes máme demokraciu. Každý občan má možnosť žiť omnoho samostatnejšie, voľnejšie, zároveň však je často postavený pred problémy, ktoré vyžadujú konanie od neho samého. Sme v situácii, kedy protestujeme, ak sa štát do nás „stará“, ak nám prikazuje (povinné očkovanie, testovanie...), zároveň štátu vyčítame, ak ponecháva iniciatívu svojim občanom pri riešení rôznych kríz (pomoc neziskových organizácii na hraniciach s Ukrajinou, pomoc pri živelných katastrofách).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rovnako sa mnohí hnevajú, že sa štát stará málo.

Sme v zaujímavej situácii, kde mnohí naši občania vedia a sú schopní konať v situáciách, ktoré konanie vyžadujú. Stoja v prvých líniách pomoci, konajú okamžite, lebo to tak cítia. Je tu mnoho takých, ktorí pomôcť chcú, ale nechcú sa osobne angažovať. Chcú to riešiť finančne, darmi, zbierkami. Cítia, že pomôcť treba, ale ešte nedospeli k pevnému rozhodnutiu osobne vstúpiť do systému pomoci..

Je tu však aj množstvo ľudí, ktorí nechápu, prečo ľudia pomáhajú cudzím ľuďom, prečo nikto nedá nič im, veď aj oni by „potrebovali“ pomôcť.

Kto je tento štát? My všetci sme štát. Neustále prebieha zápas o charakter našej krajiny. Sme ako rozhádaný organizmus, ktorý hľadá svoju zjednocujúcu myšlienku. V minulosti „pán prikázal“ a my sme počúvli. Trochu sme reptali, ale poslúchli. Neskôr komunista prikázal a my sme znovu poslúchli. Dnes nám svedomie káže pomôcť, konať, riešiť, rozhodovať sa samostatne, ale zároveň máme vnímať spoločný štát, jeho inštitúcie (zdravotníctvo, školstvo, obrana...).

SkryťVypnúť reklamu

Dozrievame. Dozrievame ako jednotlivci, ale taktiež ako suverénny, sebavedomý štát. V minulosti sme hľadali pomoc v iných krajinách (vysťahovalectvo do Ameriky, úteky do Rakúska, práce v Anglicku...). Dnes už sme schopný pomáhať iným!

Je to proces. Ešte stále je u nás mnoho ľudí, ktorí majú strach zo slobody. Ešte stále hľadajú „pomoc“ u silnejšieho („len aby sme nenahnevali Putina“, alebo „vláda sa o nás nestará“). Už dnes sa ukazuje sila spoločnosti. Nie tá vládou nariadená, ale tá ktorá je omnoho silnejšia – osobné konanie jednotlivcov a spoločenských organizácii. Búrame hranice v nás samých. Osmeľujeme sa.

SkryťVypnúť reklamu

Pred niekoľkými rokmi som napísal blog „Kopanie zdochýnajúceho koňa“. Neradi sa vzdávame našich zvykov, zažitých predstáv. Svet okolo nás však neustále prináša nové podnety a núti nás rozhodovať sa. Neustále nám vraví, postav sa na vlastné nohy, buď silnejší. A my neustále silnejší aj sme.

Emil Lobotka

Emil Lobotka

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  56x

Zapisujem si myšlienky v nádeji, že pochopím odkiaľ prichádzajú a kam ma vedú. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu