Zvyčajne sa významovo prekladá ako sebestačnosť. Významy pojmov väčšinou vzťahujeme k sebe samým, k prírode, k okoliu okolo nás. Podobne je to i s autarkiou.
Prvý krát vo mne zarezonoval tento pojem vo vzťahu k Rusku, ktoré sa kvôli vojne na Ukrajine dostáva do izolácie od okolitého sveta. Ekonomické väzby sa prerušujú, podobne je to so športovými, finančnými a kultúrnymi väzbami. Rusko zaútočilo na svet a svet prerušuje kontakt s ním. V Rusku sa vytvára uzatvorený priestor, ktorý – ak chce prežiť, musí byť sebestačný. Sebestačnosť vnímame zvyčajne ako pozitívny proces, pretože ak je človek sebestačný, zvyčajne sa dokáže dobre orientovať v spoločnosti, je schopný samostatne sa uživiť.
Ak sa však pozrieme bližšie na sebestačnosť, zisťujeme, že nie je úplná. Sebestačný človek vie ísť životom samostatne, na svojej mentálnej úrovni spoznal pravidlá a nemá žiaden problém. Ak sa však chce posunúť vyššie, ide to nesmierne pomaly, prestáva byť sebestačný. Potrebuje spoznať vyššie hodnoty, spoznať vyššie výzvy, prejsť k vyššej úrovni života. Jeho sebestačnosť (autarkia) sa začne rozplývať, pretože spoločnosť v ktorej žije má svoje pravidlá a tieto treba rešpektovať.
Pekným príkladom je Severná Kórea, ktorá sa uzatvorila voči svojmu okoliu. Snaží sa byť sebestačná, ale spoločnosť zostáva na úrovni času, kedy sa uzatvorila do seba. Prestala rásť. Podobne to bolo so socialistickým táborom, ktorý sa uzatvoril do seba, snažil sa o sebestačnosť vo vnútri, ohradil sa ostnatými drôtmi a prestával rásť.
Podobne sa môžeme pozrieť na jednotlivca, ktorý sa začne uzatvárať do seba. Prestáva na sebe pracovať, vraví si, že pre neho to už stačí, veď má svoj vek, už sa netreba snažiť. Má svoje skúsenosti, niečo už má „za sebou“, je mentálne sebestačný a nevníma potrebu spolupráce so svetom okolo seba. Človek sa na takúto situáciu dokonca pripravuje. Opraví si svoje bývanie (do smrti to hádam vydrží), má svoj dôchodok, už to nejako doklepe.
Autarkia nie je pozitívna a ani negatívna. Ona je tu a ukazuje nám svoje možnosti. Rastieme ako deti a nie sme sebestační. Dospievame, vstupujeme do života, pracujeme, vychovávame svoje deti, naša rodina sa stáva sebestačnou. Mnohí z nás si svoje novovytvorené „rodinné kráľovstvo“ ohradia vysokými plotmi, zabezpečia bezpečnostnými dvermi, za ktorými chcú v bezpečí tráviť svoj život. Jedná sa o veľký omyl. Práve za našimi bezpečnostnými dvermi číha väčšie nebezpečenstvo, ako to vonku. Hrozí nám tam taká malá Severná Kórea. Ustrnutie v starých hodnotách, opakovanie svojich starých právd, pomalé dožívanie v nami zažitých „pravdách“.
