Box by videl človeka, ktorý chce iného poraziť. Nielen poraziť, ale doslova zbiť, knokautovať, doslova zraziť k zemi. Videl by silnú agresivitu, útočnosť proti súperovi. Videl by neustály fyzický kontakt a vzájomné udieranie.
Futbal a hokej by videli človeka, ktorý tiež chce zvíťaziť. Tiež je v ňom útočnosť a veru aj (niekedy) agresivita. Pozornosť však už nie je zameraná iba na súpera, ale na bránku, kde treba streliť gól. Fyzické kontakty ešte sú, ale nedovolený kontakt je rozhodcom trestaný.
Tenis by videl hráča, ktorý tiež chce vyhrať nad protivníkom, ale súperov už oddeľuje sieť. Nedochádza k žiadnemu fyzickému kontaktu. Je to biely šport, šport gentlemanov.
Kráľovná športu - atletika, do ktorej patria aj behy, by videla športovca, ktorý nie je agresívny, neútočí proti nikomu. Bojuje iba sám so sebou a s časom. K fyzickým kontaktom v podstate nedochádza.
Načrtol som určitú hierarchiu v športe. Prečo je atletika nazývaná kráľovná športu? Myslím, že z predchádzajúceho porovnania to dosť vyplýva. Každý človek sa venuje športu podľa svojho vnútorného presvedčenia. Podľa svojej nátury, prirodzenosti. Ak niekoho baví behanie, znamená to, že už zvládol svoju agresivitu, že nepotrebuje nikoho porážať. Znamená to, že už má dostatok vôle, aby trénoval či už v lete, alebo v zime. Uvedomuje si potrebnosť fyzickej kondície, ktorá je veľkou oporou kondície duševnej.
Poznáte vo svojom okolí ľudí, ktorí behajú? Iba tak, rekreačne, poprípade si občas idú vyskúšať sily na nejaký pretek. Akí sú títo ľudia? Moja skúsenosť je, že sú to ľudia pokojní a cieľavedomí. Ľudia, ktorí majú dostatok vôľových vlastností získaných počas behov, v čase i nečase.
Uvedomujem si, že moja úvaha o behu a behaní nie je univerzálna. Profesionálni športovci, ktorí sú vystavení tlaku peňazí sa niekedy správajú inak. Ale to už je iný príbeh.
