Malý človiečik sa narodí a my ho oblečieme do bieleho. Intuitívne vieme, že to je malá čistučká bytosť, malý anjelik. Z lásky prišla láska. Malý človiečik je láska a nič iné ani nechce. Iba lásku. Skúste sa na neho zamračiť, ako vám odpovie. Určite bude plakať. On chce iba lásku! Keď ju dostáva, je z neho nádherný človek. Ak nie, nuž to je už iný príbeh.
Malý človiečik prijíma potravu a aká náhoda, zasa bielu. Pije mlieko. Trošku neskôr začne prijímať aj iné farby, zatiaľ také jemné, pastelové. Bledomodré alebo rúžové dupačky, trošku mrkvičky. Postupne jeho biele farby tmavnú a zobrazujú sa na jeho oblečení a aj na strave a všetkom čo prijíma. Už neplače, keď sa na neho niekto zamračí. Zvyká si.
Dostáva sa do života a začne vychutnávať všetky farby tohto sveta. Pokiaľ si uchová to, s čím prišiel na tento svet, lásku, jeho život je krásny a pestrý. Ak sa mu to nedarí, začnú sa do jeho života vkrádať tmavšie farby. A tak sa to strieda, biela, tmavá. Svadby, pohreby. Láska, smútok, trápenie.
Všímajme si farby. Naše podvedomie, naša duša nám rozpráva akí sme a hovorí to veľmi jasne. Používa farby. Pozrime sa občas do zrkadla. Čo vidíme? Vidíme pestrosť života alebo vidíme smutný, tmavý život? Vidíme lásku alebo vidíme trápenie. Aké farby nosíme na sebe?
Chodíme po svete a všetkým ukazujeme, akí sme. Ukazujeme svoje farby duše. Ukazujeme svoje vnútro. Raz sme pestrí a krásne zladení, alebo sa tvárime dôstojne a vážne.
Na konci, života zababraný životom, odchádzame v čiernom. Čo to znamená? Nemalo to byť nejako inak? Bieli sme prišli a čierni odchádzame? Kde sa nám stratila láska? Nie, nestratila sa, len potrebuje ísť do čistiarne.
