Nedodržuje žiadne susedské pravidlá. Právnik mu povedal, že má pravdu, že toto sa skutočne robiť nesmie.
Gazda odišiel a vzápätí prišiel gazdov sused a ten tiež povedal svoj príbeh o ich spore, že jeho sused, spomínaný gazda mu robí zle, že sa nedá vedľa neho normálne žiť. Právnik povedal, “Máte pravdu!“
Odišiel aj tento sused a sekretárka, ktorá tam bola od začiatku a počúvala gazdu, jeho suseda a aj svojho šéfa právnika, tak sa spýtala: „Pán doktor, gazdovi ste povedali, že má pravdu, jeho susedovi ste povedali, že má pravdu. Tak ako je to vlastne?“ Právnik jej odpovedal. „Pani, aj vy máte pravdu.“
Pravda je jeden z najzvláštnejších pojmov, s akými som prišiel do styku. Je o nej veľa legiend, má silnú úlohu v ľudských dejinách, píšu sa o nej básne, spievajú piesne a zabíjajú sa kvôli nej ľudia. Čo je to pravda?
Slovenská hymnická pieseň „Kto sa pravdu horí“ má prvý odsek takýto:
Kto za pravdu horí v svätej obeti,
kto za ľudstva právo život posvätí,
kto nad krivdou biednych slzu vyroní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.
Začnem trošku od konca. Presadzovanie pravdy. Všetci sa dívame okolo seba a vidíme svet okolo nás a vnímame ho svojim vedomím. Vidíme ho cez prizmu svojho vedomia. O tom čo vidíme a vnímame hovoríme, že to je pravda. Túto pravdu, ten objav nášho vedomia chceme oznámiť aj ostatným. Dokonca, ak nie sú ochotní prijať našu pravdu, sme ochotní sa za ňu biť (viď. hymnická pieseň). Národy sú ochotné kvôli pravde viesť vojny. Ľudia za pravdu umierali a umierajú. Sme ochotní presadiť svoju pravdu za každú cenu. V minulosti to bolo hlavne zbraňami. V náboženských vojnách sme bojovali za pravdu raz kresťanskú, raz moslimskú, inokedy nejakú inakšiu... Teraz sa bojuje inými prostriedkami, hlavne ekonomickým vplyvom. S úsmevom sa vraví, že zlaté pravidlo riadenia znie: „Kto má zlato určuje pravidlá“. V podstate kto má majetok určuje svoju pravdu, svoj pohľad na vec alebo dej.
Bojovali sme za pravdy všetkých možných vecí a javov. Presadzovali sme svoju pravdu, aj keď to mnohokrát bolelo. Svoje by o pravde vedeli povedať Giordano Bruno, Galileo Galilei, Majster Ján Hus. Ale nielen oni. Určite by vedeli hovoriť aj ľudia, ktorí sa dostali s niekým do sporu a začali sa súdiť.
Áno, dostávam sa k druhému aspektu pravdy a tou je rozhodovanie čo je pravda a čo nie pravda. Kto pravdu má a kto ju nemá. V minulosti bola pravda vynucovaná zbraňou. (V českej piesni sa spieva: „Pravdu má jenom bouchačka...“) Pravda nejakého vladára bola iná ako pravda chudáka. Súdy počas celej histórie rozhodovali, kto pravdu má a kto ju nemá. (Ak rozhodovali v celej histórii tak ako dnes, tak zbohom rodina.) Súdy hľadali pravdu. Ľudia hľadajú pravdu. Je pravda stále rovnaká? Vieme ju nájsť a odmerať?
Keď Isaac Newton prišiel so svojim pohľadom na fyziku, tak mal pravdu a dôkazmi podporil svoje tvrdenia. Lenže potom neskôr prišiel Albert Einstein a povedal svoju pravdu, ktorá bola trošku iná a tiež ju podporil matematickými metódami. Teraz vedci hovoria, že toto je všetko v poriadku ale treba sa pozrieť na vec z pohľadu kvantovej fyziky.
Mal pravdu Newton? Mal. Mal pravdu Einstein? Mal. Majú pravdu dnešní vedci. Určite áno. Pravda sa mení? Čo je to pravda?
Pravda je subjektívny pohľad na reálny svet.
Každý jedinec sa vyvíja, skúma svet okolo seba a prichádza s objavmi, ktoré sa pre neho načas stávajú pravdou. Po čase, keď sa jeho vedomie vyvinie, zušľachtí, na základe starej pravdy sa zadefinuje nová, ktorá presnejšie popisuje daný dej alebo skutočnosť. Pravda je teda nestála. Nie je fixná. Iná je životná pravda (filozofia) bezdomovca a iná je pravda milionára. Obaja však žijú v tej iste dobe. Svieti na nich to isté slniečko. Prečo je to tak, že majú inú „pravdu“?
Pravda je závislá na úrovni vedomia. Z toho vyplýva, že naše pravdy sú iba čiastkové, neúplne, nedokonalé. O to krajšie sa vieme za svoju pravdu biť. Cítime, čo cítime, my vieme, že tá naša pravda je tou správnou a najlepšou, najčistejšou. Vieme, kto kedy dal gól, vieme kto fauloval, vieme to ďaleko lepšie, ako rozhodca, ktorý bol pár metrov od deja. Vieme ďaleko lepšie čo pristane našej kolegyni, vieme jej lepšie poradiť v jej živote, veď ona je nejaká divná.
Naše pravdy. Neúplné vydávame za absolútne. Pravda samotná nie je problémom. Problémom je naše presadzovanie našej výnimočnej pravdy. Viete si predstaviť deň, kedy by sme prestali presadzovať vlastné pravdy? Vedeli by sme uznať inému právo na výnimočnosť, na jeho zvláštny talent. Vedeli by sme, že on neblábolí, len vie niečo iné ako ja a hlavne pozerá na svet inými, svojimi očami. Prestali by vojny. Akékoľvek. Veď pravda moslima by bola iba pravdou jeho vedomia. Stavom, k akému sa dopracoval svojim životom. Ak by to vedel, že je to tak, určite by nebojoval s kresťanom, lebo by vedel, že jeho pravda je v podstate taká istá ako jeho. Chápal by, že nemôžu byť všetci rovnakí, že v našej odlišnosti sme krásni, že vieme vnímať svet rôznou rýchlosťou a rôznou rýchlosťou sa zdokonaľovať. Niekedy sme ako Giordano Bruno, zistíme niečo omnoho skôr ako ostatní, ale okolie nepripustí tak veľkú zmenu svojich právd.
Vývoj ide pomaly. Naše pravdy sa vyvíjajú pomaly. Ak niekto zrýchli je podozrivý. Čo si to dovoľuje tvrdiť, že Zem sa točí okolo Slnka? Taká nehoráznosť! Mohlo sa toto stať iba v minulosti? Nestáva sa to každý deň, každú hodinu, každú minútu, každú sekundu? Stále kohosi odsudzujeme za názor. Už ich neupaľujeme, stačí keď ich v diskusii znosíme pod čiernu zem.
Bojíme sa. Bojíme sa neznámeho. Bojíme sa cudzieho názoru. Veď čo ak má pravdu on a moje ego to predsa nesmie a nemôže pripustiť. Vieme si predstaviť deň, keď niekto povie: „Ja som bol mysľou na Mesiaci“ a nikto ho za to neodsúdi. Nikto mu nepovie, že blábolí?
Môžeme pokračovať. Môže niekto povedať, ja za nič nemôžem, lebo to urobil niekto iný? Veď aj ja, svojou nečinnosťou som upálil Jána Husa. Aj ja svojou nečinnosťou upaľujem novodobých Jánov Husov, len preto, lebo sú potetovaní, lebo sú posiaty piercingom, lebo majú iný pohľad na vlastnú sexualitu, lebo majú iný pohľad na politiku, na život. Pokračujeme? Nuž poďme. Vieme si predstaviť Maďara ako slovenského prezidenta? Vieme si predstaviť moslima, ktorý sa otočí v Bratislave na námestí smerom k Mekke a pomodlí sa? Vieme si predstaviť, že nikto nebude zabíjať v redakcii Charlie Hebdo iba kvôli karikatúram Mohameda? Vieme rešpektovať individuálnu pravdu? Tak vieme alebo nevieme?
Už vieme, že naša pravda je dočasná. Že sa vyvíja s našim vedomím. To, čo je dnes pravda, o desať rokov bude jedným schodíkom v novej pravde, obohatenej a tým aj úplne inej. Postavenej však na základe tej starej. Stoja nám za to tie morálne, politické bitky? Za horlivé obhajovanie vlastného názoru, vlastnej pravdy? Nie sú z tohto pohľadu politické debaty v televízii smiešne? Veď to čo vravia, s určitosťou o nejaký čas (a to dosť krátky čas) nebude pravda. Stojí to za to?
Asi áno. Úplne ideálne to hneď asi nebude. S uvedomovaním si takýchto, v podstate jednoduchých právd, sa bude ľudské vedomie meniť. Nebude tak silne závislé na egu. Stačí si pomyslieť, že to čo teraz moje ego tak horlivo obhajuje, tak už možno zajtra nebude platiť. Zmena vedomia je kľúčom k rozvoju a k zdokonaleniu pravdy. Pravda je len prostriedok k pochopeniu ľudstva, že naša pravda vlastne neexistuje. Existuje však neustále a snáď takmer nekonečné zdokonaľovanie ľudského vedomia, ktoré si vytvára nejakú platformu, nejakú čiastkovú pravdu, aby na nej znovu postavilo novú a plnšiu pravdu. Je to tak nejako? Teraz áno. Som presvedčený, že prejde nejaký čas a pohľad na pravdu a jej význam pre spoločnosť a jednotlivca bude úplne iný.
2013
