Niekedy roztrháme plátno a maľujeme nanovo.
Stojíme vo svojom živote, stojíme v určitom veku. Mnohí ešte nevedia, čo chcú so svojim životom urobiť. Čomu zasvätiť svoj život. Stojíme akoby pre napnutým plátnom a hľadáme čím ho vyplníme.
Niekto stojí pred svojim plátnom a bojí sa urobiť čo i len čiarku. Niekto bez rozmýšľania kreslí: dom, auto, mobil, motorka, chata a samozrejme partner a snáď aj deti. Všetko je predsa jasné, obraz je presný a jasný. Nuž poďme na to. Staviame domy, kupujeme autá, preháňame sa na motorkách. Zoznamujeme sa a nadväzujeme vzťahy. Vo vnútri, niekde hlboko v našom vnútri nás nahlodáva myšlienka, či je to všetko. Niekde v nás je nepokoj. Nevieme prečo, veď sme si náš obraz života pekne naplánovali a realizovali, tak kde je problém?
Náš obraz je však nejaký nesúrodý. Máme na ňom vedľa seba množstvo krámov a keď sa odborník pozrie na náš obraz, tak sa chytá za hlavu. Ako má vyznieť obraz, na ktorom je iba množstvo rôznych, nesúrodo postavených krámov. Náš obraz nedáva zmysel. Z maliarskeho hľadiska je to obyčajná mazanica.
Ako sa vlastne postaviť k takto závažnej úlohe? Ako nakresliť svoj obraz života? Snáď by bolo vhodné najskôr si určiť svoju prioritu, svoj životný cieľ. Niečo ako hrubý náčrt, ktorý vôbec nemusí mať ostré kontúry. Veľmi dôležitou otázkou je do akého prostredia zasadím svoj obraz. Kde vlastne chcem a na akých základoch stavať svoj život. Čo bude podkladom obrazu? Bude jasný ako svitanie, alebo pochmúrny ako ticho pred búrkou? Na akých hodnotách staviam svoj obraz? Veľmi dôležitý je štetec, ktorým maľujem. Je hrubý, alebo jemný, ostrý pre vykreslenie presných obrysov?
Náš život. Krásu dosahujeme tak mnohými spôsobmi. Vymýšľame, snažíme sa zo všetkých síl, aby sme na koniec zistili, že najkrajší je obyčajný úsmev. Obyčajné vyjadrenie spontaniety v nás. Pousmiatie sa nad životom a pochopenie snáď najzákladnejšej hodnoty nášho života.
Úsmev je ako pochopenie stavu. Uvoľnenie sa životu a láske. Úsmev vraví, som pokojný a mám ťa rád. Neubližuješ a neubližujem. Spoločne sme v priestore pokoja a pochopenia. Úsmevom sa približujeme k základnej hodnote života, k láske. Možno preto obdivujeme obraz Mony Lízy, na ktorom nie je nič nezvyčajné, iba trošku záhadný úsmev.
Ak začneme vedome maľovať svoj obraz života, zvoľme si motív a maľujme. Spontánne a ľahko. Maľujme ho láskou, s úsmevom a nehou. Maľujme ho ako malé dieťa, ktoré dôveruje životu, lebo sa opiera o milujúcich rodičov. Maľujme aj my tak. Veď aj my máme milujúcich rodičov a aj my milujeme svoje deti. Dovoľme vytrysknúť vhodnému poznaniu, ktoré nám vraví, že ľudskosť dosiahneme iba v láske. Ak sme už obraz začali maľovať a nepáči sa nám, nuž premaľujme ho. Bude trošku ťažší, ale stojí to za to. Veď každý obraz je stále iba obrazom. Ešte stále to nie je samotný život. Ten musíme hľadať trošku hlbšie. Musíme ho hľadať v ruke, ktorá drží štetec
