Zároveň sú ukrátení pred slobodou sveta. V priestore sveta, ktorý sme si mentálne vytvorili, sme zistili, že nás tento svet ohrozuje. Ohrozenie však neprichádza zvonku ale z vnútra. My sme vytvorili tento svet. Sme v ohrade i mimo ohrady. Kto má vyššiu hodnotu? Tí uzatvorení, alebo tí „zdivočení“.
Ak by sme sa pozreli na svet ako na jednu lúku, na ktorej sa nachádza celý hmyzí svet, zistili by sme, že sa príliš nelíši od sveta ľudí. Máloktorý druh má nadhľad nad celou lúkou. Sme utopení v tieňoch našich myšlienok, ktoré nás presahujú. Vyhrievame sa na slnku ale vyhovuje nám viacej tieň.
Ak si za lúku dosadíme našu myseľ a za slnko si dosadíme pravdu, tak pravda nás príliš ťaží, aby sme s ňou žili. Radšej nám vyhovuje tieň, určitá korekcia pravdy, ktorá je znesiteľnejšia a až tak nás nepáli.
V biblii sa používa prirovnanie pastier a ovečky, pričom ovečky sme my sami a pastierom je naše vedomie, upravované systémami myslenia. Ovečky majú konzumovať pripravenú pašu a majú sa strániť pasenia mimo ohrady, vytvorenej systémami kultúrnych a náboženských právd.
Človeka však vždy lákalo pozrieť sa za ohradu, pozrieť sa do trinástej komnaty, nakuknúť cez kľúčovú dierku do zakázaného priestoru.
Ak človeku niečo zakážeme, vytvárame v ňom nepokoj, vytvárame dôvod na konanie. Nikto nechce mať nepokoj. Každý hľadá pokoj vo svojej mysli, pokoj vo svojom dome. Za účelom dosiahnutia pokoja sme schopní urobiť takmer čokoľvek. Za čokoľvek si dosaďme celé dejiny ľudstva.
Po celý čas sa pohybujeme v priestore ľudského vedomia, ktoré je našou ohradou. Otázkou je, prečo sme sa uzatvorili do ohrady. Skutočne nám hrozilo nebezpečenstvo, alebo my sme boli nebezpečenstvom pre svet. Podľa dejín ľudstva to vyzerá tak, že to my sme nebezpečenstvom pre svet a museli sme si vytvoriť „detenčné centrum“ vytvorené pre „výchovu“, alebo izoláciu nebezpečenstva. Detenčné centrum je kombinácia psychiatrie a väznice.
Ako legálne opustiť našu ohradu? Zdá sa, že náš svet nie je tak svetlý, ako by sme chceli. Je tu mnoho mrakov, mnoho búrok, mnoho víchrov, mnoho zemetrasení. Naše mysle skúmajú svet a narážajú na prekážky, ktoré nám bránia vidieť. Blúdime v kruhu dní a rokov. Rozostreté mysle, zabúdajúce vedomie ľudí, trasúci sa ľudia, smútok v našich tvárach, slabnúce telá. Kde to sme?
Ohrada z našich presvedčení o svete v nás. V každom z nás je mozaika celého sveta. V každom z nás je i riešenie.
Čo takto ignorovať ohradu?
