Každý človek si zaslúži úctu. Žijeme vedľa seba a absolútne netušíme, prečo sa ľudia okolo nás správajú tak ako sa správajú. Čo, alebo kto dal podnet k ich konaniu? Veď ani netušíme, kto vlastne sme. Filozofia sa snaží odpovedať na tri základne otázky: Kto sme? Odkiaľ sme prišli? Kam ideme? Sme ako pútnici na ceste života od nikade nikam. Napriek tomu zažívame krásu a lásku života, napriek tomu s dôverou vstávame do ďalšieho dňa.
Sme ľudia. Každý z nás si zaslúži úctu, pretože bez úcty sa človek dostáva na okraj spoločnosti. Okrajom spoločnosti nazývam priestor, o ktorý nemáme záujem. Priestor, ktorému nevenujeme pozornosť. Vytesnenie na okraj.
Ak by som mal použiť príklad, ako sa takýto prístup prejavuje u jednotlivca, tak je to vymedzovanie sa voči svetu, zamknutie sa vo svojom byte, ohradenie sa na svojom pozemku, vymedzenie sa vo svojich názoroch.
Keď vidím betónový plot okolo domu, vidím psychickú poruchu. Uzatvorenie sa do seba, strach z okolia. Jednoducho strach.
Ako sa tento prístup prejavuje v spoločnosti? V podstate rovnako. Snažíme sa vytesniť niektoré problémy na okraj spoločnosti. Zdajú sa nám zvláštne, škodlivé, nečisté a tak sa o ne nestaráme, nevenujeme im pozornosť. Oni však sú tu, žijú medzi nami a nárokujú si to, čo má majorita spoločnosti.
Každý máme svoj život, svoj pohľad naň. Nevieme, či je dobrý alebo chybný. Musíme si ho prežiť, aby sme pochopili, čo nám to vlastne život vraví. Ak by sme sa vrátili k myšlienke, že každý človek si zaslúži úctu, možno by sme zazreli pointu života gejov a celej komunity LGBT. Možno by sme videli citlivých ľudí, ktorých cit sa prejavuje v umení. Sú to herci, producenti, módni návrhári, tvoriví ľudia. Nemajú ľahký život, pretože im je odopreté niečo, čo máme my ostatní – deti. Nemajú zavŕšenú pointu života, jeho kontinuitu. Napriek tomu sú tu.
Nevieme, prečo sa uchyľujú k výstrednostiam života. Vôbec netušíme prečo je ich vedomie iné ako je prirodzenosť ich tela. Sú iní.
Každý deň však stretávame ľudí, ktorí sa tak iní! Vidíme futbalistov, ktorí zasvecujú svoj život kopaním do lopty. Požívajú úctu, hoci, priznajme si, je to zvláštne, že kopanie do lopty má vyššiu hodnotu, ako tvorivá činnosť. Vidíme boxerov, ktorí sa udierajú do hlavy a zdá sa nám to normálne. Vidíme samých seba, ako urputne pracujeme, aby sme zarobili peniaze a abstrahujeme krásu a tvorivosť. Robíme monotónne činnosti, zabávame sa pitím alkoholu, alebo jedením jedál od výmyslu sveta. To sa nám zdá normálne. Takto by som mohol drzo pokračovať a zosmiešniť akúkoľvek skupinu ľudí.
Sme spoločnosť veľmi pestrá. Každý človek je dôležitý pre spoločnosť ako výzva k jej pochopeniu. Aj strelec, ktorý vraždil, bol členom našej spoločnosti a potreboval pochopenie a pozornosť. Potreboval svoju výnimočnosť a talent odovzdať spoločnosti, ktorá o neho neprejavila záujem.
Tak mnoho ráz sa mýlime. Ciele našich životov sú tak mnohoraké. Vstupujeme do problémov tohto sveta a tie majú tendenciu nás pohltiť. Ideme po neuronových dráhach našej spoločnosti a občas dochádza ku skratu. Dôjde k nečakanému výboju, keď jednotlivec nezvládne napätie v sebe a dôjde k nezmyselnému a niekedy krvavému činu.
Napätie v spoločnosti sa dá doslova krájať. Vymedzujeme sa. Vymedzujeme sa v názoroch na svet a náš pohľad je jedinečný. Vytvárame tak silnú polaritu, že to občas buchne - preskočí iskra. Ak by sme trošku rozumeli vývoju spoločnosti, nedopustili by sme tak vysokú koncentráciu nedôvery, nedostatku pokory, mnohokrát pokrytectva v nás samotných.
Polarizovaná spoločnosť. Spoločnosť neschopná spolupracovať. Zakopali sme sa v zákopoch a pálime jeden po druhom. Mentálna občianska vojna. Už pred voľbami lídri oznamujú, s kým po voľbách nebudú spolupracovať, kto bude ich súper. Novinári tiež nehľadajú cestu k zmiereniu. Denne strieľame zamazané informácie, oblievame a zadymujeme priestor nedôverou. Polarizujeme. Hľadáme a neustále nachádzame zlo. Vôbec sa nesnažíme nájsť dobro.
V tomto priestore sa zdá každý nepriateľ. Hovoríme o Kotlebovcoch, fašistoch! S fašistami sa nebavíme! Ale ich voliči sú naši susedia, ktorí majú iný názor na svet. Len v diskusii môže dôjsť ku vzájomnej korekcii. Ľavica, pravica. Sme tak nezmieriteľní! Kto je ľavičiar? Pravdepodobne náš sused, ktorí denne pracuje, slušný človek, ktorý vychováva svoje deti, ale má trošku iný pohľad na riešenie problémov v spoločnosti. Kto je pravičiar? Pravdepodobne náš sused, ktorí denne pracuje, slušný človek, ktorý vychováva svoje deti, ale má trošku iný pohľad na riešenie problémov v spoločnosti.
Pointou je tolerancia, znášanlivosť, pokora jedného pred druhým. Ak to nedokážeme, tak naša spoločnosť bude neustále bojovať medzi sebou. Bude zraniteľná a slabá. Budeme ťažko hľadať naplnenie našich životov spokojnosťou, vyrovnanosťou.
Milí novinári. Spoluvytvárate mentálny priestor v našej spoločnosti. Vaše články sú mnohokrát plné intelektuálneho ohňa, ktorí bojuje a spaľuje. Nedá sa to čítať, čo všetko u nás nefunguje, čo nie je dobré a akí sú tí druhí neschopní. Mnohí ľudia sú ako križiaci, ktorí v mene svojej pravdy mávajú ohnivým mečom svojej inteligencie. Raz pôsobia sprava, raz zľava. Mentálna vojna.
Kde sú tu gejovia? Kto dokáže prekričať našu intelektuálnu vravu? Väčšinou bolesť. Niekto uchopí nami vytvorenú nelásku a udrie. Nenávisť si už svojho nepriateľa nájde.
(Text napísaný takmer pred rokom, v reakcii na vraždu dvoch mladých mužov, gejov.)
