Je vôbec vhodné v tejto situácii hovoriť o skromnosti? Nejde tento pojem proti aktuálnemu rozvoju ekonomiky?
Pojem skromnosť je všeobecný. Nezahŕňa iba materiálnu oblasť. Skromnosť vraví i oblasti duchovnej. Táto oblasť je pre nás trošku skrytá, tak si ju skúsme jemne poodhaliť. Súčasnosť začína byť presýtená hojnosťou. Hojnosťou materiálnou – každý spotrebný predmet vyrába mnoho výrobcov, v mnohých vyhotoveniach, v mnohých farebných mutáciách. Hojnosťou v oblasti informácií – z oznamovacích prostriedkov na nás prúdi neustály tok správ o svete, správ o počasí, o pocitoch slávnych ľudí, o športových udalostiach. V tomto hlučnom toku zanikajú informácie o jemných dejoch v pozadí nášho žitia. V informačnom kriku hokejových majstrovstiev nepočuť bolesť chorých ľudí. Volanie matiek, ktorých dieťa sa narodilo s nejakou chybou a potrebuje odbornú pomoc. Zbierajú drobné mince pred poštami a obchodnými domami, aby ich dieťa mohlo cvičiť svoje pokrivené nohy v odborných ústavoch. Nepočujeme volanie našich najbližších, ktorí dožívajú v osamelosti domovov dôchodcov alebo na geriatrických oddeleniach nemocníc.
Hodujeme. Ekonomicky aj duševne. Žijeme dobu, ktorá je charakterizovaná prebytkom. Zdanlivo máme všetkého dosť, napriek tomu nie sme spokojní. Denne sa prehrabávame v ponuke obchodných domov, vkladáme do seba potraviny od výmyslu sveta, naše reštaurácie sa predbiehajú v ponuke neuveriteľných kombinácii jedál. Sledujeme obrazy tohto sveta prostredníctvom stoviek televíznych vysielaní, pozeráme úžasné príbehy filmových tvorcov, čítame niekedy až pitoreskné príbehy v knihách, v ktorých sa autori pokúšajú zaujať čitateľa extrémnymi témami. V duchovných témach je tiež veľmi silná ponuka. Množstvo autorov ponúka zaručené cesty k získaniu vnútornej sily, bohatstva, alebo magických schopností.
Rozhojdávame kyvadlá našich túžob do extrémnych hraníc. Naša spokojnosť však vôbec nie je extrémna. Nerobíme niekde chybu? Kedy si oblečiem tých dvadsať svetríkov? Kedy si pochutnám na všetkých jedlách, ktoré nám ponúkajú televízie v programoch o varení? Sú tie rôzne kobylky také chutné? Potrebujem to SUV s pohonom všetkých štyroch kôl, ak bývam v meste?
Tento text je takmer rúhaním sa. Čo je zlé na tom, ak ľudia nehladujú? Čo je zlé na tom, ak ľudia chodia pekne oblečení? Čo je zlé na tom, ak sa vozíme v pekných autách? Nuž odpoveď je, že takmer nič. Ak napriek tomu všetkému je v ľuďoch nespokojnosť. Ak má množstvo ľudí psychické problémy, tak je niekde problém.
Videli ste už oči malého dieťaťa, keď je spokojné? Ono je ticho, ale jeho pohľad je úžasný. Dokáže ním vyjadriť svoju spokojnosť, lásku a oddanosť. Nepotrebuje k spokojnosti mnoho. Potrebuje pocit bezpečia a lásku. Potrebuje to isté, čo potrebujeme aj my, aj keď máme dvadsať alebo sedemdesiat rokov. Potrebuje ľudskosť vo všetkých jej prejavoch.
Áno, potrebujeme domy, aby sme mali kde bývať, potrebujeme odev, aby sme mohli vzdorovať počasiu, potrebujeme informácie, aby sme boli sociálny organizmus, ktorý o sebe vie.
Text sa nazýva skromnosť. Pojem je to nenápadný ale je tu. Dáva o sebe vedieť tak, aký je. Skromne. Potichu vraví o tom, že náš život má najdôležitejšie pravidlá, ktoré môžeme vnímať v tichu a v určitej pokore. Vraví, že náš život má hlbšiu podstatu, ku ktorej sa dostaneme spoznaním samého seba.
Skromnosť nevraví, že netreba nič vlastniť. Nevraví, že sa máme zatvoriť do chatrče v lese alebo stať sa mníchom. Skromnosť hovorí potichu. Ak ju chceme počuť, musíme sa ku nej priblížiť, ísť bližšie, aby sme ju počuli. Možno budeme počuť to, čo počuli velikáni dôb minulých, možno začujeme dokonca samých seba.
