Falošný prvý pohľad. Vo vnútri nepokoj, chvíľami depresia. Úsmev keď vraví o práci, smútok keď vraví o rodine. Úsmev keď vraví o svojej firme, o byte v hlavnom meste, o chalupe... Smútok, keď vraví o manželovi, ktorý je neschopný. Veď ona je silná, veľmi silná, prečo jej robí problémy. Prečo kŕmi jednorukých banditov? Prečo im dáva to, čo ona s úsilím vytvorí? Gambler! Nevie sa ovládať! Že je pri deťoch? A čo! Veď ja im zabezpečujem budúcnosť. On predsa nevie ani vymeniť žiarovku!
Ja predsa žiadny problém nemám! Teraz. Minule áno a aj predtým. Teraz je dobre. Teda nie celkom dobre ale lepšie. Ešte opraviť chalupu, spraviť ju útulnou, veď teraz sa tam nedá bývať. Je taká divná tá moja chalupa. Treba s ňou niečo spraviť! Opraviť, natrieť, zútulniť... Prídu majstri a všetko spravia!
Kto to vraví, že majstri ju nedokážu zútulniť? Kto to vraví? Niečo vo mne to vraví? Ale veď ja chcem len dobro. Pre deti, pre ostatných ľudí...
Kde robím chybu? Robím vôbec nejakú chybu? Veď ešte na tie opravy chalupy treba zarobiť a už bude dobre. Lenže čo je vlastne dobre? To si vážne mám myslieť, že ten môj neschopný manžel dáva deťom viac ako ja, lebo im dáva svoju prítomnosť a svoju tichú lásku? Veď aj ja ich mám rada! Veľmi rada, veď všetko robím pre nich. Aj minule som pracovala ešte o desiatej večer...
Tak prečo som tu a všetko vám to rozprávam? Veď už len opravím tú chalupu, predám byt v hlavnom meste a už bude dobre...
Prečo silní ľudia musia prísť o svoju silu, aby pochopili, že sila je v ich slabosti? Prečo sú slabí ľudia silní svojou obyčajnosťou? Obyčajnou tichou láskou. Obyčajnosťou. Nevynímajú sa vlastne nijako. Iba láskou.
