Keď som Ťa uvidel v tej pohovke, zostal som ako tasocha na námestí. Nevedel som, čo sa deje. Vstala si. Povedala, že to ďalejnejde. Chcel som Ti povedať prepáč. Ale kameň mi uviazol v krku. Tá hlúpasocha nepovedala vôbec nič. Nechala Ťa odísť. Nepobozkala. Tvoje slová počujestále. A všade. S nádejou, že Ťa zadržím si sa sklonila ku kufrom. S prosbou,aby som Ti zabránil si sa na mňa pozrela. Ale ten hlupák, čo si odkladá špinavéšaty na kopu sa nezmohol na nič. Nohy z ocele, ruky z dreva, hlavaplna pilín. Teraz to už viem. Mala si pravdu, keď si povedala, že som hlupák,ktorého miluješ. A ja som vtedy počul iba to miluješ. To mi stačilo. Alečas je neúprosný rozhodca. Z hlupáka sa stal čudák, a zo slova „MILUJEM“sa stalo „ĽUTUJEM“. Prepáč, že som Ťa mŕtva socha nechala odísť.
Potichu si za sebou zatvorila dvere. Tak opatrne, ako keď najeseň padá list zo stromu. S ťažkým výdychom uvoľnenia. Tak opatrne a potichu.Ako keď som ja v noci prichádzal z firemných osláv a večierkov. A vždysi na mňa čakala v posteli, nikdy si nespala. Ťahalo zo mňa ako zo suda.No vždy si sa opýtala „Ako bolo?“ A ja debil som začal opisovať svojetance na stole, predspievanie a cestu po schodoch z firmy. Nikdy somnevedel, že prečo ten vankúš vedľa mňa taký vlhký. List padá zo stromu pomaly a potichúčku. No strom si všimne, že mu lístok odpadol. A list si všimne, žeuž na strome nie je. Ja som nikdy nevidel tú smutnú výčitku. Tie prebdené nocistromu, ktorí mi ráno navaril kávu, keď ma bolela hlava. A ja som sispokojne padal nedbajúc toho rizika, že dopadnem na zem. Dopadol som. Vždy somsi myslel, že náš byt nemôže byť pustý. Zrazu som v tom tichu a priestoreostal iba sám. JE TU PUSTO. Ten byt žiaril vďaka Tvojej kráse. Ty si z nehorobila domov. Miesto, kam som sa vždy vracal s radosťou. Prepáč, že somodpadol a Teba nechal čakať a vlhčiť vankúš.
A ja som si sadol do tej istej pohovky, z ktorej simi odišla. Nikdy by som neveril, že ticho je také ubíjajúce. Neviem, ako dlhosom tam sedel. Pamätám si len toľko, že som modlil, aby si sa mi vrátila. Dívalsom sa na tie dvere, cez ktoré sa mi zrútil svet. A veril, že sa mi ceztie dvere svet znovu postaví na nohy. Keď na prvé rande meškal, s úsmevom naperách si povedala „Ak sa to už nestane, tak mi kúp pukance.“ Ja som sa tiežzasmial a šiel som Ti kúpiť tie pukance. Odkedy si odišla, každý deňkupujem jedny čerstvé. Aby som už nemusel počúvať to ticho, keď si na mňačakala. A rozmýšľala, že čo sa asi stalo. Nepovažoval som za nutné saospravedlňovať, veď prečo aj. Teraz si spomínam na Tvoje ostatné narodeniny. Čakalsi na mňa 1,5 hodinu, lebo bola akcia v práci. A predsa si minavarila moje obľúbené kura na paprike. A ja som prišiel bez darčeku. Lensom Ti ruku podal a povedal par zbytočných slov, čo sa chceli podobať nagratuláciu. Aspoň že som Ti ruku podal. Prepáč, že si musela toľko hodínpočúvať ticho. Čakajú Ťa teplé pukance a červená ruža, ktoré tak miluješ.
Tá hlúpa socha teraz sedáva v pohovke, z ktorej sijej odišla. Odpadnutá a zabudnutá na zemi porazených. Porazených všakvlastnou slepotou a hlúposťou. V tichu mlčania. Výčitiek. Každý deň,keď sa vrátim z práce pripravím pukance, dám ružu do vody, sadnem si na pohovkua ticho sa dívam na dvere, či v zámku nebudem počuť cinkotanie kľúča.Ak chceš, začnem si aj šnúrky na topánkach zaväzovať. Pri krbe bude každý deňnaložená kopa dreva. a kvôli Tebe vyhrám každú bitku, ktorú budeš TYchcieť. Aj posteľ som sa naučil ustielať. Len sa prosím VRÁŤ. Už žiadne firemnéoslavy a večierky. Len večera s Tebou. Bozk pri každom príchode a rannejrozlúčke. Ja už nechcem byť v tom ticho sám, lebo ma zabije. Aj keď si tozaslúžim. PREPÁČ.
Vidím Ťa v každom zrkadle, v každých dverách. Vráťsa mi prosím.
