Ja som ti však vyčaril smútok v duši. Úsmevz tváre sa postupne vytrácal, ako maľba stráca farby na slnku. Tak dlhoa nepríjemne som Ti svietil do duše, až Ti celá vybledla. Stratilavšetkých tých 1000 farieb, ktorými si obdarovávala všetkých okolo seba. Bezohľadu na to, či to bol niekto blízky, alebo cudzí. Stačilo Ti usmiať saa dieťa v kočíku prestalo plakať. Každá zlomenina prestala bolieť.Stačil vytiahnuť jednu z farieb a ukázať. a Všetko si začalapremaľovávať podľa svojho obrazu. Všetko dostalo teplé prívetivé farby. Také,aké si vedela rozdať iba Ty. A ja som Ti tie farby všetky zničil. celádúha farieb v Tvojich očiach sa postupne strácala a ja som to nevidel.Nevidel, lebo som nemal čas. Svietil som. Žiaril jasno, jasnejšie, čím viac.A čo najdlhšie. Všetci museli zbožňovať len mňa. Lebo ja som prosteperfektný. Prosím odpusť. Pomôžem Ti nájsť a namiešať novú paletu.Vytvoríme nové farby, aby si mohla opäť žiariť ako letná dúha. Ako májový sadv plnom kvete.
Keď si prehovorila všetko stíchlo. Nič nechcelo rušiť Tvojkrásny spev. Tvoj hlas bol ako nebeský chór a môj ako sekera. Ako sekera,čo zničí všetko. Všetko poroztína a neostane po nej vôbec nič. Len trieskyvšade naokolo. Nebeský chór znie každému v duši. Či chce, či nie, počujeho. A odnesie si ten krásny zvuk so sebou. Zvuk sekery je nepríjemný.Zvonivý. Tvrdý. A presekla každý Tvoj úžasný spev. Každú serenádu. Vždyv tú najnevhodnejšiu chvíľu. Málo a presne. Niet nič horšie, ako keďsa trieska zadrie rovno pod nechet. Ako keď sa rúbe do živého. Nemilosrdne a tvrdo.Ako rád by som teraz stíchol a vypočul si nejakú pieseň. Mohla by byťo hocičom. len aby mi mohla znieť v ušiach. Aby som ju počul vosvojom srdci. Aby sa mi opäť rozkmitalo radosťou, že ten nebeský chór tu je.A spieva. Prosím odpusť a spievaj.
Ruky si mala vždy ako hodvábne. Každý dotyk bol akonekonečný pád kamsi do neznáma. Každé pohladenie bol let na obláčiku. Nikdy bysom nepovedal, že mi to tak chýba. A predsa je to tak. V tom tichu,v ktorom som teraz, si uvedomujem príliš veľa vecí. Všetko, čoho si sadotkla, odvtedy nieslo znak Tvojho cechu nehy. Cechu, ktorý si dáva každý naddvere, aby to ostatní videli. Taký príjemný. Taký nežný. Taký vrúcny.A zároveň taký opatrný. Ja som nikdy nemal ruky. Kosy mi narástli namiestorúk. Každým dotykom som Tvoj hodváb nemilosrdne kosil a on strácal jemnosť.Strácal cit. Strácal silu. Vytrácal sa pomaly ako ranná hmla. Nikto sinevšimne, že zmizla. A zapríčinili tie kosy. Už nikdy sa Ťa nebudemdotýkať tak ako doteraz. Už len končekmi prstov. Aby sa tá krása už nikdynevytratila. Aby ostala u Teba navždy. uschovaná na veky. Pre ďalšiegenerácie, aby vedeli, čo je to pohladenie. Aby vedeli, čo je to dotyk anjela.Prosím odpusť.
Bola krásna. Tvorila si krásu. Nech si sa chytilačohokoľvek, nech si sa pozrela na čokoľvek, usmiala sa, povedala niečo. Všetkosa oddávalo Tvojej kráse. Všetko chcelo byť také krásne, ako si Ty. Nechať sapretvoriť hodvábom, dostať farbu priamo od dúhy, to sú výsady, ktoré dostanúlen vyvolený. Ty si ich rozdávala každému naokolo. Prepáč, odpusť. Ostaň tam,kde si. Tam kde je Ti dobre. Nikdy sa už ku mne nevracaj. Chcem, aby si bola užlen šťastná. Tvoju fotku mám v peňaženke, aby som videl, že taká krása sazaplatiť nedá. Mám ju pri posteli, aby som ráno videl dúhu, keď sa zobúdzam.Dal som ju do obývačky. Aby tá nádhera naplnila všetok priestor v byte.Odpusť prosím a buď šťastná.
