Sedel som v kresle. pozeral do prítmia. Sledoval tentieň, ktorí sa nehýbal. Počúval to ticho, ktoré mi po Tebe ostalo. V tom sazrazu čosi zastavilo za dverami. Myslel som si, že sa mi to iba zazdalo, že tovietor na chodbe sa preháňa. No načúval som a čakal... Chvíľu sa nedialonič. To ma uistilo, že to bol ten vietor. No v zámku zašramotil kľúč. Srdcemi išlo vybuchnúť. Začalo prudko biť. Tak, ako na prvom rande, keď som Tiopatrne dával božtek na pery. Bola to naša premiéra. Aj teraz tak podskočilo.Tajne som dúfal, že to budeš Ty, no aj som sa toho obával. Zámok šťukol. Dveresa poodchýlili. Svetlo z chodby vytvorilo zvláštny tieň cez štrbinu vodverách. Pár okamihov spôsobilo, že sa mi začali slzy tlačiť do očí. Dlho somnevedel, ako chutí slza.
Zo zámku sa vytiahol kľúč. Dvere sa opatrne začali otvárať. Oslepiloma svetlo z chodby. Vo dverách sa objavila silueta. Vstal som z kresla.Anjel, pomyslel som si. Prišiel si pre mňa anjel. Dvere sa zatvoril a vtedysom to uvidel. Uvidel som živého anjela. slzy sa mi začali rinúť po tvári. Hrdlosa mi zovrelo. Do srdca mi vstúpila radosť. Po všetkých tých mesiacoch sa mi naperách vyčaril úsmev. Jediný pohľad dokázal urobiť to, čo by nedokázal žiadendoktor. Stáli sme tam obaja. V tom nádhernom tichu, ktoré vysvetľovalovšetko. Nebolo treba slov. chcel som sa rozbehnúť, no nedalo sa, nohy som malpriťažké. Tak len opatrne, krôčik za krôčikom, ako malé dieťa som k Tebe vykročil.Ty si iba stála. Čakala si, čo urobím. Na tvári si mala smutný výraz. Jemnúvýčitku. Opatrne som k Tebe prišiel. Jemne Ťa chytil za rúčku. Povedal „Prepáč“a „Ľúbim Ťa“. Opäť sa usmial. Dlho som nevedel, aký silný je úsmev.
Držal som Ťa za rúčku. Opatrne pobozkal. V očkách somTi uzrel radostný smútok. Bolelo ma v tej chvíli srdiečko. Veľmi mabolelo. Lebo som vedel, že ten smútok som spôsobil ja. V tom si povedala: „Ublížilsi mi.“ A ja som v tej chvíli vedel, čo musím urobiť. Pokľakol som nakoleno. Zodvihol hlavu k Tebe. Pomaly a opatrne som povedal „Odpusť,bol som hlupák. Prosím odpusť.“ Vtedy sa Ti opäť vyčaril jemný úsmev na tvári. Vstalsom a hľadeli sme si do očí. Ticho za nás hovorilo všetko to, na čo smeobaja len mysleli. Prvý raz som počul hovoriť ticho. Pohľad silnejší ako slová.Objal som Ťa. Vrúcne, no opatrne. Tak, aby som ťa už nikdy nestratil. Dlho somnevedel, aké úžasné je objatie.
Dlho som bol slepý a hluchý voči Tvojim slzám. Až terazsom pochopil, že slza je soľou, ktorá sa dostáva do tých najhlbší rán. Do rán v duši.Do tých hlbokých a bolestivých rán. Dlho som silu rozdával, ale Tebe somju nedával. Tebe som ju bral. Hral som sa na siláka, ktorý dokáže všetko, čo sizaumieni a úsmevom odzbrojí všetkých ostatných. No Tebe som vytváral ranyna duši. Ťal som presne a hlboko. Ťal som nemilosrdne a presne. Dlhosom nevedel, aké úžasné môže byť objatie. Neobjímal som Ťa. A Ty si maľúbila aj tak. Dával som Ti občas veci, o ktorých som si myslel, že sa Tipáčia. A pritom som zabúdal na to najúžasnejšie... Na objatie. Odpusť...Už nikdy Ti nevytvorím ranu na duši, do ktorej Ti budú vtekať slzy. Už Ťa budemlen objímať, aby si bola Tá najšťastnejšia na svete.
