Čakáš čo bude a v tom sa to stane,
za noci na sene a na slame,
nikto to nevieš, v sebe to nesieš sám,
zážitkov plno, ako stebiel lán
každé steblo tisíc snáď
úsmev v tvári, slzu na duši mať,
radšej chceš dávať ako brať,
rozdať chceš všetko, čo máš,
každým kúskom, kus seba dáš,
v každom zážitku, klase
každým tónom v Tvojom hlase.
Mení sa čas, meníš sa Ty
dívaš sa vzad, no si to stále Ty,
čakáš, stojíš bezradný a sám
vykročiť z lesa, no nevieš kam,
nevieš ktorým smerom, kadiaľ ísť
vieš len to, kam chceš prísť.
Držíš sa cesty, nechceš zísť,
prejsť dolinou na vrch vyjsť
prekážku zdolať, to Ti stačí,
všetko toto o Tebe niečo značí.
Teraz však žiješ, si tu vieš,
cesta je tam, i tam, tak bež,
necháš sa viesť, zavrieš oči, vykročíš,
nevadí ak si nohy vodou namočíš,
ideš cestou i necestou, tadiaľ tam,
pozrieš sa späť, a stále si sám.
Píšem o sebe? Patetický sa vám zdám?
No je to môj údel, mám ho rád,
bez chyby nie je, mnoho má vád,
ale aj tak som hrdý naň.
Bohu ďakujem, každý deň, zaň,
že má prekážky, čo zdolať chcem,
nech sa mňa ukazujú, to je ten.
Že vrcholy a pády zažívam,
celú dušu doňho dám.
Že raz sme viacerí a raz som sám,
je to pravda, žiaden klam,
som naň hrdý, som to ja,
každý pozri sa sem, hľa,
dobrý či zlý „Teší ma, som to JA.“
