To, čo mi vždy zostane zaseknuté v hrdle

Aj mne sa to stáva, nie je to žiadna sláva, keď chcem povedať Ďakujem, toho sa hrozne strachujem,   že poviem to, čo nechcem, a len nezrozumiteľne brepcem, poriadne z hlboka nádych, a hneď bolestný výdych,   zastalo to tam dole v krku, nepoviem, iba vetu holú, mozok chcel by povedať, srdce sa rozhodlo blokovať,   je mi hrozne, oči sa mi rosia, nech mi všetci na hrb lozia, ja to už chcem povedať konečne, a nechovať sa bunečne,   to zázračné slovko prepáč, žiadny kameň teraz nehádž, proste prepáč, je mi ľúto, žil som pre chvíľu túto,   povedať prepáč, ďakujem a prosím, preto sa vždy zlostím, že som na to hrozne slabý, v tomto mám slovník chabý,   preto Ďakujem za všetku lásku, Prepáč, pohladím Tvoju vrásku, Prosím, nech mám ďalšiu hlásku.