„Teba by som tu nečakala.“ odpovedala Martina. V starom krbe pomaly vyhasínal oheň, ktorý z posledných síl osvecoval izbu. Plápolajúci plameň si jemne prezeral Martinu a ostro kopíroval jej siluetu. Sedela v kresle. Nastalo dunivé ticho. Ako v márnici. Dvaja ľudia a predsa je ticho. Je počuť len dych. „Prečo si prišiel?“ otázka ostro a opatrne prerušila ozvenu ticha. Ticha hlbokého ako peklo samotné. „Musel som. Našiel sa pri nej lístok. Niečo ako list na rozlúčku. Myslel som, že by ťa to mohlo zaujímať,“ vravel šepotom skúsený mužský hlas s rešpektom. Kráčal k Martine. Opatrnými malými krôčikmi k nej pristúpil. V rokmi trasúcej sa ruke podával lístoček. Pozorne si ho prečítala. Začala usedavo plakať. Správa jej vypadla z rúk. Plakal silnejšie a silnejšie ťažkým a hlbokým smútkom. Postava vzala spadnutý papier zo zeme, opatrne pohladila Martinu po hlave ako mamička hladká svoje dieťa, keď mu chce zmierniť boliestku. Pohladil ju po vláskoch končekmi prstov, akoby sa bál, aby jej náhodou neublížil. So sklonenou hlavou sa otočil a dlhými ťarbavými krokmi odišiel. Chytil kľučku. Potiahol dvere. Zatvoril. Dvere ani nezavŕzgali. Ani kroky nebolo počuť. Len ticho všade naokolo. Napĺňalo celú izbu. Staré hodiny na stene odbíjali desať. Praskanie dreva občas prerušilo ťažké vzdychnutie. „Prečo?“ opakovala si neustále. Jej smútok prerušil výkrik spoza dverí. Ostrý ako špendlík. Strhla sa. Prestala plakať a s hrôzou v tvári vstala. Šla ku dverám. „Odkiaľ šiel ten zvuk?“ opakovala si neustále. Rukou si poutierala slzy z líc s po ceste vzala do ruky kutáč. Opäť výkrik. Tentoraz však silnejší, jasnejší a zreteľnejší. Schody. Určite to bolo na schodoch. Zaváhala. Kutáč jej z trasúcej sa ruky vypadol S hrôzou sledovala dvere. Kľučka. Podišla k dverám a opatrne ich otvorila. Oheň v krbe dohorel. Nastala hlboká tma. Iba svetlo pouličných lámp, ktoré sa predralo dnu, trochu osvetľovalo schody mieriace prudko dole. Na stenách viseli malé obrazy. Jeden chýbal. Už dávno o tom vedela, ale veľmi sa oň nezaujímala. „Ja už nechcem. Nevládzem takto ďalej. Stále sa to vracia. Ako zabudnutá spomienka, ktorú si uložíš v pamäti tak, aby si ju už nikdy nenašla a ona sa stále v ten najhorší čas vracia späť. Bez upozornenia. A pichne priamo do srdca. Nie! Nie! Nie! Nerob to. Prosím. Nerob to.“ prosila slabým, vyhasínajúcim hlasom. Akoby si pýtala pohár vody na uhasenie smädu. „Musím, Ty najlepšie vieš, že musím. Nemám na výber, raz to muselo prísť a musím to skončiť.“ Vo dverách stála iba Martina. Dom bol úplne prázdny. Čupla si opatrne na schody, ako keby rozmýšľala a nevládala pri tom už ďalej stáť na nohách, ktoré ju už prestávali poslúchať. Hlavu si sklonila medzi nohy. Ruky mala položené na temene. „Ja už takto ďalej nemôžem!!!“ „Ha, ha, ha.“ Opäť sa ozval neľútostný hlas. Vstala a pomalými ťarbavými krokmi zišla na chodbu. Posledný schod zavŕzgal. Ocitla sa na chodbe. Za ňou schody. Vľavo kuchyňa, vpravo obývačka. Chvíľu sa rozhodovala. Rozhodla sa pre kuchyňu. Niečo zvláštne jej hovorilo, že tam nájde odpoveď. Vošla. Vzala svietnik, zápalky a opatrne ho zapálila. Tmavou kuchyňou sa ozval jemne poskakujúci plameň sviečok. Rozhliadla sa vôkol seba. Všetko bolo na svojom mieste. Nič nechýbalo a predsa tu niečo nebolo v poriadku. Ako keď prídeš do miestnosti a všetci sa na teba pozerajú. Nevieš prečo, nevieš ako dlho ale vieš, že niečo nie je v poriadku. Určite niečo chýbalo. Niekto tu bol. Niekto neznámy. Všetko je na svojom mieste, a predsa... Zablýskalo sa, udrel hrom. Pouličné osvetlenie zhaslo. Sviečky už putovali tiež svoju poslednú päťminútku pred tým, než pretrhnú cieľovú pásku svojej svietivosti. Martina si to všimla, a preto siahla do zásuvky pre ďalšie. Sadla si ustarane za stôl a úpenlivo rozmýšľala. „Neostáva mi nič iné. Musím ho nájsť. Inak to nikdy neskončí. Niekto to už raz musí zastaviť. On mi snáď pomôže.“
Ak sa bude páčiť, bude pokračovanie...
