„To si nemala. On nie je zlý. Vždy mi pomohol. Aj keď som to nechcela. Nikdy som nerozumela tomu, prečo to robí. Nerozumiem tomu celkom ani teraz. Alebo asi nechcem. Áno. Nechcem tomu rozumieť. Zrejme do mňa bol zaľúbený a bál sa mi to povedať. Bola som vtedy dosť divoká. Aj som si z neho občas strieľala, ale in ma aj tak ľúbil. Aj sem za mnou prišiel. Nemusel. Nikto sem nechodí. Všetci sa odo mňa otočila. Odvrhli ma ako zhnité ovocie, ktoré je navonok v poriadku, ale keď sa ho dotkneš, máš hrozne nepríjemný pocit. Nevieš, čo je v skutočnosti vo vnútri. Ale nechceš to vedieť. Máš len nepríjemný pocit z dotyku, ktorý Ti hovorí. Odhoď. Nemám nikoho. Len on sa tu občas ukáže. Ani poštár sem nechodí. Bojí sa. Má odpor. On sa zavše zastavil. Aj keď nemal cestu okolo. Prišiel a spýtal sa, ako sa mi vodí, ako sa mám a tak... Ale ja mu nemôžem povedať, čo k nemu cítim. Nezaslúži si ma. Je príliš dobrý. Nie takto. Takto by som nemohla.“
„Poďme, musíme to dokončiť, nech je to za nami,“ súril hlas. Martina zodvihla prosebný pohľad od mužovho bezvládneho tela.
„Áááááá,“ zaznel ostrý, prenikavý výkrik z kôlničky. Viedol k nej vyšľapaný chodníček. Priamo od dverí ku kôlničke. Martina rázne, s odhodlaním vykročila. Pršalo veľkými hustými kvapkami. Bola hneď celá mokrá. Blato sa jej nepríjemne lepilo na topánky. Nohy jej začali ťažieť. Keď prišla ku kôlničke, svietnik ešte stále svietil. Haspra bola odomknutá, dvere odchýlené. Zastala, akoby váhala, či má naozaj pokračovať vo svojom odhodlaní a naozaj má vstúpiť. „Na čo ešte čakáš? Teraz už cesty späť niet.“ Vstúpila. Klát, ktorý ležal uprostred lemovali kopy dreva. Bola v ňom zaseknutá sekera. Od krvi. Na jednej kôpke sedelo dievča. Martina! Bola to Martina. ale mladšia a zdravšie vyzerajúca. Nožíkom, ktorý držala v pravej ruke si vyberala špinu spod nechtov, a popritom sa usmievala. Vyzerala spokojne.
„Prečo si to urobila?“ Spýtala sa Martina vypočítavo, dívajúc sa na na zemi ležiace, bezvládne telo ženy s odťatou hlavou. „Lebo sa mi chcelo,“ povedala dievčina s úškrnkom na tvári. Martina pomalými, opatrnými krokmi šla k sekere. Silno sa zablyslo a zahrmelo. Dážď bol taký silný, že ho bolo zreteľne počuť aj v kôlničke. Vzduch bol presýtený chladom. Napätie by sa dalo krájať. Sviečky dohárali. O dvere na kôlničke sa oprel vietor a buchli.
Muž, ležiaci na zemi v obývačke sa znenazdajky prebral. Chytil sa za temeno. Na ruke mal čerstvú krv. Sadol si. Teplá, červená, sýto červená. Z kôlničky sa zrazu ozval tupý úder. Musel byť dosť silný, lebo ho bolo počuť až do obývačky. „Panebože nie!!!“ Výskokom sa zodvihol zo zeme a utekal pomedzi kvapky priamo do kôlničky. Pod nohami mu čvachtalo rozmočené blato. Utekal najrýchlejšie, ako mohol. Zahrmelo. Vletel do kôlne. Výjavu, ktorý uzrel nechcel uveriť. „Tak predsa je to pravda. Nikdy som tomu nevedel prísť na kĺb.“ Vzal Martinu, z posledných síl sediacu na kôpke dreva a pomohol jej vstať. Obaja mlčali. Hľadeli si do očí. Pohľadom milencov. Prestalo pršať. Mesiac pokojne osvecoval tichý trávnik navôkol. „Števko ďakujem. Ospravedlňujem sa ti za všetko. Mám ťa rada.“ Povedala z posledných síl.
On jej odvetil: „ Vedel som, že sa Marcela vrátila. Tá správa mi to prezradila. V aute som jej porozumel. Každé druhé slovo. Koho by to bolo napadlo???“ Povedal tichým hlasom, opatrne vzal Martinu do náručia a pomaly ju niesol dnu. Po ceste zaspala, uložil ju spať do postele. Potom sa vrátil do kôlne, aby dokončil, čo Martina začala. Bolo treba odpratať dve mŕtve telá. Obe zatiahol niekam do lesa a tam ich zahrabal. Keď sa vrátil späť, Martina spokojne spala detským spánkom. Ako dieťa, keď mu už nič nechýba. A spokojne sa zo spánku usmieva. Sadol si do kresla, zapálil si fajku a spokojne začal bafkať. Vytiahol lístoček z vrecka a opäť si ho dôkladne prečítal. Stálo na ňom:
Druhá bola! Marcela. Tam sa hore vrátila- domov. Utiekla preč z tejto liečebne duší, kde chvíľku zabila. Už svojich verných ošetrovateľov netrápi. Daj mnoho si cieľov. Aj možno Ty raz pozor dáš na dušu= ňu.
