Čo je naozaj dôležité?

Isto sa to už každému z vás stalo, že sedí sám/a na lavičke, a okolo vás chodia ľudia... Milióny... A vy si pripadáte ako "človek milión. Ničím sa neodlišujúci a predsa taký iný. Taký odlišný, až to vôbec nikto nevidí a nikoho to nezaujíma. Všetkým je to jedno. Ja som toho už dosť narozprával a určite ešte narozprávam, ale myslím, že na rozdiel od mojich rovesníkov rozprávam o čosi viac. Nie som taký ten typ, čo by sa prihovoril kocikomu, ale keď sa s niekým začnem rozprávať, tak sa už roprávam. a rorprávam veľmi dlho. Možno aj nezáživne. No keď nerozprávam, tak sledujem. Pozorujem ľudí, ich zvyky, pohyby, správanie... Myslíte, že keby rovno pred vami niekto na chodníku odpadol, pomohli by ste mu? Určite áno? Pochybujem. Česť početnej skupine výnimiek, ktorú si nesmierne vážim. Napriek tomu si myslím, že niektorý ľudia sú "milosrdní" iným spôsobom. Nie tak, že pomôžu opitému mužovi si sadnúť, aby sa nezadusil svojimi zvratkami. Sú to také denno denné malichernosti, ktoré si ani nevšimneme. Alebo skôr nechceme všimnúť. Tiež sú to milíony maličkostí, ktoré nám ale dokážu buď skrášliť, alebo aj pokaziť deň. Špina okolo smetiakov, neohľaduplný cestujúci, ktorý mi stále taškou vráža do kolena, nepozorný autobusár, ktorý ma privrie do dverí. Alebo aj kakao, tak ako ho mám rád, usmiate dievča v autobuse, ktoré vôbec nepoznám, pochvala od kamaráta a podobne. Pre niekoho malichernosti, ale keď sa táto skladačka poskladá, tak z toho víde buď nádherná krajinka, alebo škaredá žumpa. Keď som minule tak sedel na lavičke v škole a sledoval okolochodiacich spolužiakov, opäť som začal rozmýšľať, čo by som mal urobiť, aby všetci vedeli hneď, že to som ja. A spomenul som si na Daniela Tupého. Určite tiež chcel byť neprehliadnuteľný. Aj sa mu to podarilo. Česť jeho pamiatke, ale keď niekoho prepadnú v noci, alebo nejakú dievčinu znásilnia, tak o nich nikto nehovorí. Nechcem znevažovať Danielovu smrť, to určite nie, ale ten prepadnutý a znásilnená si budú do konca života prehrávať každú sekundu toho dňa a spytovať sa: "prečo práve ja? Čo som urobil/a, že sa mi to stalo..." A už im nikdy nikto nedá odpoveď ne túto otázku, napriek tomu, že si tento údel budú so sebou nosiť ako železnú guľu, prikovanú na krku. Ťažkú, a ťahajúcu hlavu k zemi, k pokore, zamysleniu a hanbe. A nikto im neodpovie. Neospravedlní sa. Nepovie prepáč. Čo je teda na živote také dôležité? Čo mám také urobiť, aby si ma ľudia pamätali? Budete sa diviť, ale nič. Ostanem sám sebou. Nebudem chcieť všetko bohatstvo len pre seba. Načo by mi aj bolo. Som rád, keď sa mám komu vyžalovať. Keď mám komu povedať tie krásne slová Ľúbim ŤA. Keď sa mám s kým zasmiať na dobrom vtipe. Načo mi je bohatstvo bez priateľov, s ktorými sa oň môžem podeliť? A užiť si ho naplno. Blázon poviete si: rozdávať vlastný majetok len tak. Ale je to tak. Skúste niekedy dať dieťaťu lízatko. Potom pochopíte, čo to znamená: dať a nečakať "odplatu" Proste darovať a mať ten krásny pociť pri srdci. Dôležité je ako sa správam voči ľuďom. A možno si ma už aj pamätá tá dievčina, ktorej som jej úsmev opätoval. Možno si ma pamätá tá teta, ktorej som uvolnil miesto v autobuse. Možno. A možno nie. Ale mám rád ten krásny pocit pri srdci, ktorý mi nič iné nenahradí...