Jedna naša televízia má v poslednom čase veľmi radaslogan „Ľudia, príbehy, emócie“ Trafila pritom klinček po hlavičke. Radi sadívame, ako sa iný ľudia prezentujú prostredníctvom obrazovky. Potom sa bijemedo pŕs, že to a to urobil daný protagonista tak a tak. A ja bysom to urobil lepšie, lebo by som to urobil inak. BY som to urobil inak. Bavínás dívať sa na rôzne ľudské príbehy, a ľutovať ich. Predstavujeme si ich,ale neradi ich prežívame samy. Ruku na srdce, kto by z nás bol ochotný vymeniťsvoju momentálnu situáciu za to, že by prácou pomohol niekomu inému? Nemyslímfinančne, ale myslím prácou. Nemyslím peniaze, najpoužívanejší vynález všetkýchvekov. Ale prácu. Vzdať sa vlastného pohodlia na úkor niečoho prospešného preniekoho iného. Sme konzumná spoločnosť. Hltáme emócie iných plnými dúškami.Pripíjame si na zdravie krvou ľudských príbehov. Prežúvame poriadne každésústo, obrátime ho všetkými smermi, aby žiadny kúsok neostal nepovšimnutý. Nakoniecsa zadusíme šokujúcimi odhaleniami zo zákulisia. Obľubujeme divadlo, hudbu,kultúru. Ale neradi ich tvoríme. Všetka aktivita navyše je nežiaduca. Každáiniciatíva je na smiech. Na každého, kto robí niečo nezištne pozeráme cezprsty, ako keby bol spodina spoločnosti. Večer sa v televízií s radosťoupohoršíme nad tým, že opäť ktosi kohosi zabil. Ešte sa o tom aj s chuťouporozprávame.
Slovensko je krásne. Slováci sú svojbytný. Ale predsa lensme holubičí národ. Kadiaľ vietor, tadiaľ my. Približne 1000 rokov sme boli podnadvládou Rakúska a Uhorska. Teraz máme vlastný štát a sme z tohoakýsi nesvoji. Nevieme, čo teraz. Predtým sme sa mohli stále na niekoho sťažovaťa vyhovárať sa na niečo: národnostný útlak, fašizmus, komunizmus, aleteraz čo? Zrazu si vládneme samy a sme za seba aj zodpovedný. Chceme maťveľa, ale nechceme nič dať. Chceme prežívať emócie, ale nechceme, aby nás niektopri tom videl. Chceme sa podobať na niekoho, ale nechceme byť niekým. Chceme saniečím pekným kochať, ale nechceme to vytvoriť. Chceme byť bavení, ale nechcemebaviť. Lebo búrať je ľahšie. Lebo podobať sa je jednoduchšie. Lebo slzou dávamenajavo, že sme ľudia. Úsmevom vieme pohladiť bez slov a dotykov. Slovomvieme pohladiť aj zabiť. Dotykom vieme tvoriť aj ničiť. Každý si žijeme tiesvoje malé príbehy. V určitom okruhu ľudí. A prežívame emócie.
Večer si sadneme v televízií a opäť si začnemesnívať ten krásny sen. Co všetko by sme urobili, keby sa nám chcelo. Ale sa námnechce. Tak môžeme byť každý deň niekým iným. V pondelok tenistom, ktorývyhral, lebo prehra sa nenosí. V utorok teroristom, lebo mier nie je v móde.V stredu zachránime svet, lebo človek milión je fádny. Vo štvrtok sizaspievame známe moderné pesničky, lebo ľudové piesne sú určené do krčmy. V piatoksa blíži víkend, tak sa zúčastníme dopravnej nehody, lebo podľa predpisov jazdiaiba slabosi. V sobotu je víkend, tak si oddýchneme pri pohári piva, vína,alebo iného alkoholu, lebo nealko pijú iba deti. A v nedeľu sioddýchneme od všetkého, lebo Boh v nedeľu tiež oddychoval. Ale večer sipozrieme televízne noviny a sme opäť niekým iným. Len preboha, nebuďmesamy sebou.
