Tu človek nemôže uplatniť žiadne svoje zákony. Napriek tomu,že sa snaží všetko si podmaniť a všetko riadiť. To tu ale neplatí. V krajine,kde sa neumiera je všetko večné. Čas tu plynie tak akosi inak. Ani rýchlejšie,ani pomalšie, ale akosi inak. Ľudia sa neriadia hodinami, ale počasím. Keď jepekne pracujú v záhradke, pripravujú si zásoby dreva na zimu, opravujúobydlia. Je úplne jedno, či je piatok, alebo sviatok. Jednoducho, keď topočasie dovolí, tak sa pracuje, aby som prežil zimu. Bez rozdieluvierovyznania, pohlavia, farby pleti... Keď chcem prežiť, musím sa podriadiť. Inakmám smolu. Hory nemajú zľutovanie, nerobia rozdiely. Je im jedno, či mámmajetok, alebo som žobrák. Buď sa podriadim, alebo mám smolu. Hodina v životečloveka je tu úplne bezcenná a bezvýznamná. Keď sa príroda rozhodne, takudrie a všetko zničí. Ak sa ale rozhodne, tak niekoho, alebo niečo ušetrí.Každým krokom som v jej teritóriu. Skrýva úžasné bohatstvo, ktorésprístupní iba tomu, kto sa hore pokloní. Kto neohne chrbát a neskloní sa,ten nikdy neokúsi všetko úžasné, čo hory ponúkajú. V krajine kde saneumiera je pojem bohatstvo veľmi relatívne.
V zime sú zjazdovky plné lyžiarov. Leto zasa poskytujeturistom krásne výhľady na končiaroch. Ľudia v horách sú buď návštevníci,iní milovníci, a iní zasa natoľko podľahli čaru hôr, že sa stali ichpartnermi a ochrancami. Závidím tým, pre ktorých sú hory ich dennodennýmspoločníkom. Závidím im to, že každý večer môžu počúvať spev hôr, hudbu vetra a kochaťsa krásou zapadajúceho slnka pomedzi stromy. Závidím im, že sa počasie zmení z minútyna minútu. To, že môžu dýchať jedinečnú vôňu miazgy. Že si zarosia topánky, keďprechádzajú lúkou. Závidím im pohľad na tú večnú krásu. Závidím im ten úžasný strach,keď zrazu niečo zašuchoce pár metrov opodiaľ. Ako môžu sledovať tú výnimočnú symbiózurastlín a zvierat. Žijúcich ako vo svornosti, tak v rozdielnosti. Akov jednote, tak v rivalite. Závidím všetkým čo žijú v tejto krajine,kde sa nikdy neumiera.
Prečo krajina, kde sa neumiera? Lebo každý horal vie, že jehoživot v horách je iba maličká súčiastka hôr. Nie je bezcenný alebobezvýznamný. Ale je iba malou čiastkou vo veľkom súkolí. Tu sa na nikohonezabúda. Všetci sú si rovní. Zomrie len ten, kto si hory nevážil a nebol ichsúčasťou. Pretože hory nezabúdajú. Pamätajú si každý svoj lístok. Každé ihličie,konárik, vĺča, medvieďa. A každého človeka. Každého svojho obyvateľa. Napriektomu, že život človeka sa skončí, hory mu odovzdajú to najcennejšie, čo môžečlovek dostať. Stane sa bytostnou súčasťou toho nádherného kolosu, ktorý miučaroval. Dúfam, že aj ja sa raz stanem súčasťou krajiny, kde sa neumiera.
