Pritom všetky bezpečnostné pravidlá boli dodržané, neboli zistené žiadne technické poruchy. A predsa došlo k osudnej chybe a teraz po vodičovom priznaní vieme s určitosťou povedať, že došlo k zlyhaniu človeka. Jeden chybný okamih, ktorý zmaril, zasiahol a zmenil natrvalo život mnohým ľuďom. Ako vie byť život krásny, tak vie byť aj krutý. Osudný moment sa už nedá vrátiť späť a napraviť chybu. A vôbec, ako ďalej žiť s takým bremenom? Dá sa to vôbec?
Ibaže žiť ďalej sa musí. Iba Milan a podobne poznačení osudom vedia, aký kríž budú ťahať po zvyšok svojho života. To, čo sa im prihodilo, nech je pre nás ostatných mementom a výstrahou, že život vie ukázať aj opačnú tvár. Totiž na jeho mieste, ale i na mieste obetí sa môže ocitnúť už zajtra hocikto z nás. Kto zo šoférov nebojoval za volantom s klipkajúci očami a zákernou myšlienkou „veď len na chvíľku ich privriem“ ? Odpovedzte si sami.
Napriek nekonečnej bolesti, ktorú spôsobil rodičom a rodinám postihnutých dievčat, to že povedal pravdu a priznal vinu, sa Milan postavil čelom k svojmu už natrvalo poznačenému osudu. Takéto verejné priznanie od vodičov s podobnou závažnou nehodou tu ešte nebolo. Buď si na nič nepamätali alebo sa vina nedala určiť jednoznačne. Je zrejmé, že toto priznanie a vyslovenie pravdy nemôže zmenšiť bolesť strádajúcich rodín, ale môže byť krokom k neskoršiemu odpusteniu či záchrane jeho duše. Ak je to vôbec možné v takomto prípade.
Niektoré veci v živote sú silnejšie od človeka. Podobné tragédie sa tu i tam budú stávať bohužiaľ aj naďalej. Budú ďalší vinníci, budú ďalšie obete. Recept na to, aby nás tragédie nepostihovali, nie je. Zostáva tak iba nekonečná pokora pred darom menom život. Tak s ním narábajme k prihliadnutým skutočnostiam zodpovedne, obozretne a citlivo.
