Ako dieťa som to nikdy nevnímala. Proste Vianoce, Silvester, prázdniny, normálka. Až neskôr v školskom veku som zisťovala, že náš Silvester je predsa len iný. Neskôr v puberte som každý rok hromžila. Žiadna chata, žiadna párty. Rodina má byť na konci roka pokope. A basta!!! Treba si uctiť starý rok spoločnou večerou. To bola odpoveď na moje slzy a prosby.
Večerať sa u nás začínalo vždy až po ôsmej či už na Vianoce alebo na Silvestra. Najskôr sa museli opatriť zvieratká. Zverinec bol skutočne pestrý, ovce, dve kravičky, prasiatka a kopec hydiny.
Silvestrovská večera bola vždy klasická ako na Vianoce. Oplátka, opekance, ryba, klobása, údená šunka a šalát. Po večeri sme posedeli a čakali spoločne na nový rok.
Túto tradíciu priniesli naši starký. Na nový rok mala byť podľa tradície rodina tiež pokope a osláviť nový rok, spoločným obedom. Toto sa žial nezachovalo. Na nový rok sme ako deti pravidelne chodili k obedu k starým rodičom z mamkinej strany.
Aj dnes keď už naši starký nežijú náš tradičný Silvester pretrval. A ja som zato vďačná. Už mi nechýba chata ani párty. Rok, čo rok sa teším na rekapituláciu Vianočnej večere bez darčekov a vychutnávam si radosť z toho, že sme všetci spolu. Zažila som aj zopár pracovných Silvestrov mimo domova, lenže zvyk je železná košeľa a krv nie je mlieko. Rodina mi vždy neskutočne chýbala. Hlavne som to pociťovala s pribúdajúcimi rokmi ako našim starkým pribúdali rôčky, šediny a vrásky. Nikdy neviete ktorí Silvester je ten posledný.
Nie som si istá odkiaľ presne tento zvyk pochádza. Starký boli evanielického vierovyznania a presťahovali sa sem kedysi dávno ešte ich rodičia z okolia Banskej Bystrice. Jedno viem však naisto túto tradíciu v našej rodine zachovám.
