Štvrtok 27. 3. 2008, 6:30 (ráno) - zvoní mi budík v mobile. Do hodiny sa musím pobaliť, zistiť si ešte dajaké info o spojoch a vypadnúť z domu, prvá zastávka Železničná stanica, kupiť si lístok, dajaké jedlo a pitie a rýchlo na vlak, odchod 8:15. Krátko pred jednou stojí vlak v meste módy, v Trenčíne, to je moja prvá zastávka na ceste do Stredu sveta a vesmíru, do Vrbového, kde mám byť v sobotu. V Trenčíne som navštívil legendárny Chór vážskych muzikantov (ak nechodia oni do Košíc, Košice idú za nimi), s ktorým som nakoniec išiel aj v piatok do Brna (predsalen koncert je koncert a štvrtková skúška bola poznamenaná nanukmi). Ale to všetko bol len "doplňujúci" program, v sobotu 29. 3. 2008 cieľová "stanica" - Vrbové DK Kruhovka, trojkrst - CD Sabinovskej kapely Dalla mattina alla sera, Branuškovej novej knižky "Až na Vrchol" a DvojCDčka Karpatských chrbátov.
Ako prvý sa na pódiu objavil organista Štefan Ternóczky, poňom Branuško uviedol Svidnícku úderku Gaťe, opäť s dvoma bicími, avšak klávesy chýbali (šak sme si už zvykli) a ako som sa dozvedel tak už ani nebudú (ta čo už, šak nevadí to až tak velmi). Po cca 40-minútovej smršti sa objavili na pódiu Vrbovskí víťazi, ktorí zahrali iba jednu jedinú pesničku - Žebříky. Nasledovala Sabinovská úderka Dalla mattina alla sera, chlapcov a dievča som bohužial nevidel, pretože v zákulisí sa pripravovala ďalšia kapela, ktorej skúšky som sa musel zúčastniť, pretože som s ňou v ten večer hral, jedná sa o najlepšiu dychovku na svete - 13 batalión minerála Jobusa, v ktorej som si zahral na hudobný nástroj zvaný Hajzel. 13 bation tu však aj krstil Branuškovu skvelú knihu "Až na vrchol", teda počas toho ako 13. batalión hral diváci podpisovali knižku. Po dvoch pesničkách rýchlo zložiť hazle, rúle a vlajky a späť do sály, pretože pódium začali zasa okupovať "vychodňare" Chiki liki tu-a, ktorích som videl asi po päťdesiaty raz, ale stále ich mám rád a neokukali sa mi. Koncertný program síce dlho nemenili, ale bavil som sa ozaj výborne. Po Chiki liki sa na pódiu objavil Štefan Ternóczky a kopu hostí, s ktorými si Branuško a Pán Brat zaspievali Hymnu Multiorganizácie Kriak. A to nie len tak prenič zanič, veď hymná sa spieva iba pri slávnostných príležitostiach. A toto veru slávnostná príležitosť bola, Karpatské chrbáty totiž krstili dvojCD, výberovku najlepších a pohrebných piesní Carphaticum Morbus/Mors. Teda nejedná sa o úplne obyčajnú výberovku. Piesnie z albumov 1, 2, 3 sú nahrané nanovo, rovnako aj akési "bonusy". Nasledovný koncert bol vynikajúci, bol to ozaj vrchol večera, Chrbáty som nevidel vyše troch mesiacov, v podstate štyri. Kapela presnejšia ako hodinky, živšia ako hnilé drevo, jedným slovom pecka. A už len rozlúčka a utekáme do Rastíkovho auta (Rasťo Dobranský, bubeník z CHVM sa mimochodom narodil Košiciach, v tej iste pôrodnici ako ja) a na železničnú stanicu, odkial mi išiel o pár minút vlak späť do Košíc, 50 km od konca sveta (ten je v Trebišove, ďalej je už len pseudosvet). Okolo ôsmej ráno som si opäť lahol do svojej postele a trošku si pospal, patrilo by sa po takom výlete...
