Ešte predtým než som v Bratislave začal využívať služby SkyEurope, pokúsil som sa kúpiť si na cestu SME . Smola, SME neprišlo. Nemali ani dole, pred odbavením, ani hore, po kontrole bômb a pištolí. Žiadne som nemal a predsa som pípal - ale to je na bratislavskom letisku už normálka.
Skočím ďaleko vpred a doplním, že na londýnskom letisku som síce nepípal, zato tetuška obsluhujúca scanner bola z presvieteného obsahu mojej tašky na pohľad vybúraná. Posunula ju nabok a chlapík v gumených rukaviciach ju pod mojou kontrolou skoro celú vybral. Šiel medzi mince v peňaženke, otváral cestovný magnetický šach... a nič. (Tentoraz) som žiaden kontraband neprevážal. :-)
Späť k ceste tam. V lietadle bola riadna zima... gratuloval som si, že som si nechal vetrovku. Preto ma veľmi prekvapila čierna pasažierka. Nebola to žiadna černoška, ktorá by sa ovievala vejárom a vyhŕňala tričko až pod prsia, ale mucha. Naša slovenská mucha sa rozhodla pozrieť za kanál, vlastne Kanál, a mierne mi liezla na nervy. Že sa jej v tej kose chcelo lietať.
Z cestovateľského hľadiska sa dlho nič zaujímavé nedialo. Prečítal som si jedny miestne noviny od začiatku až do konca, ale o tom napíšem nabudúce. Vo štvrtok večer som mal stretko s pár blogermi, ale o tom tiež napíšem až niekedy nabudúce. Celý štvrtok poobede a piatok celý deň sme mali rokovanie. O tom ani písať nebudem. Nemôžem a aj tak by to bola nuda. :-)
Čo však nuda nebola, ba dokonca to zaváňalo nepríjemným dobrodružstvom, to bola cesta metrom. Určite si spomínate na siedmy júl, kto nie, môže si prečítať Miriamine "fasa" zážitky, stojí to za ten čas. Keď som cestou z hotela do centra vliezol do metra, na malú chvíľu mi moja skutočnosť tie zážitky tvrdo pripomenula. Nastúpim do vlaku, otvorím knižku, čítam, vidím voľné miesto, sadnem si, čítam... a pritom stále stojíme! Dvere otvorené, reproduktory voľačo zahlásili - a niektorí ľudia začali vystupovať!! Panika vo mne - to by bolo silné slovo. Ale obavy som začal mať. Našťastie sa za pár sekúnd aj tí, čo vystúpili, vrátili.
Keď už som u MHD, zúčastnil som sa výskumu dopravy. Dvakrát som pri vstupe do autobusu dostal veľkú kartu s dotazníkom, dvakrát som ju vyplnila dvakrát odovzdal pri vystupovaní. Zažil som i tlačenicu v londýnskom autobuse, musím povedať, že viacerí ľudia na zastávke radšej kývli rukou, hlavou, očami - a možno niektorí i v mysli, že "do takého napchatého autobusu ja už nepoleziem". Aj u nás je zopár takých, čo radšej počkajú na ďalší.
Ešte raz som pípal. Teda pípali detektory po tom, čo som nimi prešiel. V megastore s hudbou a filmom som zašiel do obrovského oddelenia vážnej hudby a hľadal som niečo fagotové. Našiel som, kúpil som. Pokladník so mnou konverzoval, prečo kupujem práve toto, ako milovníka fagotu sa ma spýtal, či som videl i CD s Vivaldiho kúskami, či mi nemá ešte niečo iné podobné vyhľadať, že má rád také výzvy... páčilo sa mi, ako veľmi aktívne a pritom nenásilne sa pokúšal ešte zväčšiť kšeft. Pri tom všetkom mi však zabudol deaktivovať ochranu na obale, takže som pípal. Černochovi, čo to tam strážil som ukázal tovar a bloček, on mi ochranu strhol a bolo vybavené.
Najbližšia cesta do Londýna mi hrozí v predvianočnom období. Pomaly sa tam budem cítiť ako doma - len keby množstvo policajtov nepripomínalo teroristickú hrozbu. Veď už nemusím na prechodoch rozmýšľať, že z ktorej strany príde auto a v obchode som sa stretol s dvomi skupinkami Slovákov, ktorí hlučne vyberali tovar mysliac si, že im aj tak nikto nerozumie. Veru, vyskytuje sa nás tam čoraz viac.
Lietadlo späť "samozrejme" meškalo. Vo Viedni sme vystúpili dnes ráno o 00:25.
(písané 8. októbra 2005)
