Informovaná, ale frustrovaná

Vyťahujem kartičku: "Prosím Vás, moja čipová karta platí len do 12/2008..."

Odpoveď: "To musíte na dopravný podnik."

Nechápem, potom sa mi zdá, že pochopím (novú kartu mi vystavia niekde inde?!) a začínam byť nahnevaný, že som zbytočne chodil do podchodu.

"Ale..."

"Ja som Železničná spoločnosť, je to na tej tabuľke," ukazuje pani za okienkom na tabuľu, kde som predtým zahliadol "i" v krúžku.

A ozaj, okienko, v ktorom sa dožadoval informácie súvisiacej s MHD, patrí v skutočnosti Železničnej spoločnosti . Kompletné okienkové služby - lístky, rezervácie, poradenstvo, informácie. Ale len pre ŽSSK.

Nuž ospravedlnil som sa za zmätok, poďakoval za usmernenie a postavil do radu, ktorý skutočne patril DPB. Riešenie môjho problému bolo nakoniec jednoduché, pani z DPB za okienkom mi platnosť karty predĺžila.

Ale kým som čakal, do 10 minút to bolo, k železničnému okienku pristúpilo nepočítane ľudí dožadujúcich sa informácie súvisiacej s MHD. Ani jeden jediný nádejný cestujúci, prosto nikto sa nepýtal na niečo súvisiace so železnicou. A pani v modrooranžovom stále dokola, že ona je tam kvôli vlakom, že železnica, že MHD vedľa, rôzne variácie. Hlodalo vo mne pokušenie spýtať sa jej na pomer otázok súvisiacich s električenkami a s vlakom, no odolal som mu. Asi by to bolo na nulu.

Nečudo, že by podľa nej mohli tesať sochu s názvom Frustrácia.

Nie je to pritom jej chyba. Je to chyba toho, kto vymyslel celú koncepciu predajne MHD bez ústnych informácií, ale zato s informáciami o vlakoch. Na mieste zodpovedných v oboch spoločnostiach (DPB a ŽSSK) by som sa pokúsil o zdieľanie nákladov na pracovníka, ktorý by mohol detailne informovať o službách obidvoch.