|
Presným cieľom výpravy bolo mesto Legnica. Konala sa tam akási bezvýznamná šachová súťaž, o ktorej možno napíšem pár riadkov za pár dní. Každopádne si vyžadovala byť psychicky a fyzicky fit (= najmä byť vyspaný) v sobotu na obed, takže sme vyrazili hneď po skončení pracovnej doby a po tom, čo náš šofi vyzdvihol auto v bratislavskej požičovni.
Čosi cez 600 korún na deň, to je víkendová sadzba, ktorá sa v prejazdenom benzíne na 1200 km trati stratí. Nemali sme samozrejme žiaden super voz, bola to najmenšia existujúca Fabia bez akejkoľvek doplnkovej výbavy. Dôsledok? Z Bratislavy sme síce vyrazili traja, ale keď sme v Žiline nabrali ďalších dvoch, razom bolo vzadu plno. Poviem vám, anatomicky tvarované sedadlá vzadu nie sú to pravé orechové... už po 30 km ma boleli chrbtové svaly, ako som sa neustále na boku snažil šplhať smerom k dverám. V podstate "stredného" pred smrťou umliaždením zachránil len môj bezpečnostný pás.
V Českom Těšíne sme kúpili benzín na "no name" pumpe a všetci sme sa vystriedali na WC. Kľúč pumpár zveril Milanovi a bolo veru čo zamykať. Krásna toaleta. Keď už sa zdalo, že všetci sú vyprázdnení, Milan zamkol a odovzdal kľúč. Čakali sme, čakali... a zistili, že šofi zostal zamknutý.
|
Tak mu treba. Bol potrestaný ešte pred zločinom. Sľuboval nám v Poľsku diaľnicu privedenú až k hraniciam v Cieszine a kde nič, tu nič. Tralalákali sme sa po rozostavanej ceste a krkahájmi až po Bielsko-Bialu, kde sme naskočili na miestnu širokú cestu do Katowíc. Vyzerala, že by sa po nej mohlo ísť v pohode, rýchlo... šlo by to, pokiaľ by na nej každú chvíľu nebol prechod pre chodcov alebo semafory. Takže to nešlo.
Až pri Katowiciach sme stretli skutočnú diaľnicu, ktorá nás previedla okolo celej aglomerácie: Katowice, Chorzów, Ruda Śląska, Bytom, Zabrze, Gliwice - a tu zrazu obchádzka cez mesto. Nič moc. Tma, obchádzková trasa značená podozrivo, všade hromady nákladných áut, cesta rozbitá. Zavesili sme sa za kamión so značkou, ktorá nám pripadala ako Wroclaw, že možno pôjde smerom domov. Možno šiel, ale keďže sa blížila hodina, keď vraj deti a kamióny už musia spinkať, zastal v jednom obrovskom hniezde. Našťastie pokračovanie diaľnice bolo už blízko, našli sme ho.
Ďalej sa už nič zvláštne nedialo, až na to, že diaľnica niekde bola a niekde nebola. Šofi sa dokonca vyjadril, že tie úseky nediaľničné boli dlhšie ako diaľničné.
Na moje veľké prekvapenie sme našli Legnicu i náš hotel v ňom. V sobotu bolo trochu voľnéo času (popri tej nevýznamnej súťaži) na obzretie mesta. Má asi 100 tisíc obyvateľov - a napriek tomu som o ňom do jari nepočul. Ako keby ste Nemcovi povedali, že Prešov - tiež by nevedel.
Vďaka svojej polohe bola Legnica počas druhej svetovej vojny dôkladne zbombardovaná. Historických budov zostalo málo, niektoré boli obnovené. Najzaujímavejšími z nich boli pre mňa kostoly. Veľké. Povrchová úprava pálené tehly (ako v Anglicku alebo Zlíne). Štýl neogotika. Trochu ma sklamalo, že sa mi nepodarilo nájsť krówky. Viete, tie mliečno-karamelové cukríky... a to som bol dokonca na trhu, aj na "zadnom dvore", kde predávajú najrôznejšie použité veci. Blšák.
|
Späť sme vyrazili v nedeľu poobede. Po ceste sme sa rozhodli neopakovať si obchádzku na katowickej diaľnici cez Gliwice. Namiesto toho sme pri inom väčšom meste Opole zvolili smer Karviná. Bola to celkom slušná voľba. Najväčší problém pri návrate sa nám vyskytol ešte na diaľnici. Pri nej totiž nie sú žiadne čerpacie stanice! Keď už nám začala svietiť kontrolka a nám sa v hlavách rozsvietilo, že takto čo najskôr odpílime katalyzátor, nechali sme sa presvedčiť oznamovacou značkou a zišli sme z diaľnice.
Po pár kilometroch sa skutočne objavila dedina Niemodlin. V nej sme rýchlo našli veľkú peknú pumpu... ešte vo výstavbe. Už sme začali panikáriť, našťastie sme zbadali miestnu mládež na dvoch lavičkách, pred akousi búdou, ako sa na nás bavila. Samozrejme za to mohla povrchová úprava nášho povoza, ale istý podiel na tom mali i naše vydesené tváre. Tá búda - to bola niemodlinská pumpa. Zatiahli sme to tam a načerpali.
Keď už sme u nášho auta... na fotke môžete vidieť, že bolo skutočne pestré, vyvolávalo úsmev na tvári, kamkoľvek sme prišli. Dobrá nálada bola i dnu, pretože súťaž dopadla pomerne úspešne. Jedine keď sme sa blížili k českej hranici, zistil som, že nemôžem nájsť pas. Našiel som ho, presne tam, kde som odložil. Ach, ja chaotik...:-)
(písané 20. a 21. júna 2005)
