Schengen na vlastnej koži

Prvýkrát som sa do nejakej krajiny EÚ, konkrétne do Rakúska, pozrel pred 14 rokmi plus mínus pár dní. Keďže od Bratislavy to tam nie je ďaleko, odvtedy som Rakúsko navštívil ešte veľakrát. Autobusovým zájazdom, pravidelnou autobusovou linkou, vlakom, autom, na bicykli.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (12)

Najčastejšie som hranicu prekračoval asi linkovými autobusmi, vďaka práci, ktorá ma veľakrát poslala na viedenské letisko. V tomto konkrétnom prípade sa v podstate sa nič nezmenilo naším vstupom do EÚ v roku 2004. Mohli sme síce už do Rakúska na občiansky preukaz, ale rovnako ako v roku 1993 bolo pri vstupe do Rakúska cez Berg nutné z autobusu vystúpiť, pešo prejsť pasovou kontrolou a za ňou zase nastúpiť. Dobre si pamätám, ako na jeseň 2004 podaktorí občania starých krajín EÚ nadávali, že musia vyjsť von... "What the ...? Slovakia is already EU member, isn't it?"

(Aby som Rakúšanom ale nekrivdil, najviac bez servítok svoju prácu brala jedna pasováčka na česko-slovenskej hranici. Vošla do večerného autobusu Praha-Bratislava a keď si pozrela pasy niekoľkých ľudí sediacich predo mnou, bez rozpakov zahlásila na celé kolo: "Další vyhoštěnej... pánové, vy jste tu pěkná sebranka!" Jediné, čo som v tej chvíli chcel, bolo ležať v posteli, takže mi to bolo jedno, apaticky som akceptoval svoje zaradenie do sebranky opúšťajúcej Českú republiku.)

(A to nehovorím o ukrajinských orgánoch na hraničnom priechode Vyšné Nemecké, ktorí nás onehdy nechali len tak 2 hodiny stáť. Ale to je úplne iná kapitola...)

Postupne bola aspoň odbúraná kontrolu na dvoch miestach - v oboch smeroch sa vykonávala len na strane, do ktorej sa vstupovalo.

Vo štvrtok po dlhšom čase služobka. Autom so šéfom, skontrolovali nás na diaľničnom priechode v Jarovciach. Znudene kukli na občianske a pokynuli.

V piatok večer návrat. Nikde nikdo! Šok - po toľkých rokoch...