Dá sa bojovať so strachom ľudí o svoje peniaze?

Dôvod? Jednoduchý. Súčasná zákonná ochrana vkladov pokrýva len 90% z vkladu v banke, a to do výšky 20000 EUR, čiže približne 600 tisíc slovenských korún. O desať percent by v tom najhoršom možnom prípade človek prišiel - a v jej prípade sú to desať tisíce. Tie vraj človek nenájde na ulici.

Keď sa ma na niečo podobné spýtal iný známy teraz večer, uvedomil som si jednu dôležitú vec. Ľudia sa ani tak neboja o to, čo sa s hospodárstvom stane o pol roka, o rok. Boja sa o peniaze, ktoré už majú, ktoré sú ich, práve teraz. Pritom všeobecná úroveň znalostí o ochrane vkladov sú stále nízke.

O ochrane vkladov som písal pomerne nedávno. Citujem pasáž, ktorá hovorí o možnom osude oných 10 % v zákonnej úprave ochrany vkladov:

Ako by mala byť skonštruovaná ideálna ochrana vkladov? To keby niekto vedel, možno by mal vo výhľade Nobelovu cenu za ekonómiu. Libertariánski čitatelia možno vyhlásia: "načo aká ochrana vkladov, znamená len to, že klienti iných bánk či daňoví poplatníci platia dlhy nechopných bánk". Akýkoľvek postih klientov potenciálne vyvoláva útok na banku, ochrana bez postihu vyvoláva riziko morálneho hazardu. Príklad Anglicka, zlepšená kvalita slovenského bankového dohľadu oproti roku 2001 a najmä celková informačná rýchlosť dnešnej doby naznačujú, že snáď by bolo vhodné aj u nás uvažovať o zrušení desaťpercentného postihu.

Áno, onen môj článok má najmenej jednu chybu: keď ho teraz po sebe čítam, pripadá mi príliš odborne napísaný. Nič pre bežného čitateľa. A to je problém, ktorý sa objavuje zase všeobecnejšie. Buď sú reči o kríze, rizikách a podobne príliš odborné (ako hovoril Lasica, to ste povedali tak jasne, ľudsky, zrozumiteľne, tak, aby to pochopil aj ... kandidát vied :-)) alebo naopak tak ľudové, že nič nehovoriace alebo všeobecné. Ťažko nasýtiť vlka bez zabitia kozenky.

Prirátajme k tomu dostatočne hrozivo znejúce správy v televízii, či už zo sveta alebo od nás z domova, a výsledok je jasný. Čomu človek nerozumie, toho sa bojí, tak tomu bolo už v jaskyni. A keď sa bojí, koná skôr inštinktívne než rozmyslene. Inštinkt velí: vziať peniaze odtiaľ, kde im hrozí nebezpečenstvo a odložiť ich tam, kde im hrozí nebezpečenstvo menšie. Dosiaľ boli banky bezpečnejšie ako ponožky. Teraz sú pre niekoho ponožky bezpečnejšie.

Lenže čo sa stane, keď budú všetci konať inštinktívne? Alebo nie všetci, stačí dostatočne veľa ľudí. Všetci takí nabehnú do bánk a vyberú, kým je čo vyberať. A máme tu samonapĺňajúce sa proroctvo ako vyšité. Aj banka, ktorá je úplne v poriadku, má zrazu problém s likviditou a môže sa dostať do problémov. Pritom keby nebolo strachu, nebolo by neopodstatneného výberu, nebolo by problémov s likviditou a proroctvo by sa nenaplnilo.

Ako z toho von? Základom je mať banky v poriadku. NBS tvrdí, že slovenské banky sú OK. Dobre.

Ako krok číslo dva by sa na potrebné obnovenie dôvery hodilo, keby sa verejne vyjadrila osoba, ktorá
1. má autoritu u ľudí, najlepšie čo najširšieho spektra ľudí, nielen úzko odbornej skupiny,
2. rozumie problematike,
3. vie ju zmysluplne vysvetliť aj nekandidátom vied,
4. je ochotná niesť svoju kožu na trh a postaviť svoj názor proti nebezpečnému samonapĺňajúcemu sa proroctvu.

Problémom Slovenska je okrem iného to, že tu pravdepodobne nikto podobný nie je. Alebo ho len zatiaľ nikto neobjavil? Alebo sa ku mne len podobné posolstvo nedostalo?