Miliardové straty – týždeň „po“

Základným dokumentom, ktorý uvoľnila samotná banka, je Vysvetlenie k výnimočnému podvodu . Uvádza sa v ňom, s čím vlastne Jérôme Kerviel obchodoval (presnejšie, s čím obchodovať mal a čo v skutočnosti robil), dosiaľ zistené metódy použité pri podvode, podmienky, za ktorých bol podvod odhalený a čo sa ďalej udialo – pokiaľ ide o uzatvorenie strát, aj pokiaľ ide o predídenie ďalším stratám.

Stručne, berúc do úvahy aj iné zdroje, sa to celé dá zhrnúť asi takto. Jérôme Kerviel dlhé roky nepracoval ako obchodník, ale v tzv, middle-office, v útvare, ktorý má na starosti časť podpory pre obchodníkov. Táto podpora môže zahŕňať riadenie rizika, výpočty súvisiace s pozíciami, ktoré obchodníci otvárajú, IT podporu a pod. Vďaka tomu Kerviel poznal dokonale postupy pre kontrolu obchodníkov a IT systémy, s ktorými mal neskôr ako obchodník do činenia.

Ako obchodník Kerviel nemal právo vstupovať do obchodov, ktoré niesli takú vysokú mieru rizika, ako sa ukázalo. Nepresne povedané, v jeho právomoci boli obchody, ktoré znamenali kúpu jedného finančného nástroja a predaj druhého, veľmi podobného, s tým, že zostatkové riziko pre banku malo byť veľmi malé. Z nejakých pohnútok (hovorí sa o snahe zarobiť pre banku čo najviac, osobnej ctižiadosti, ale aj o celkom prízemnom bonuse za veľký zisk) sa rozhodol podstúpiť väčšie riziko než smel, čiže niečo kúpil, ale nepredal. Aby toto porušenie pravidiel zakryl, do systémov banky vkladal fiktívne predaje, vďaka ktorým všetko vyzeralo v poriadku. Tu sa mu znalosť systémov (napr. dlho nemenených hesiel, intervalov kontrol, metód kontrol rôznych finančných nástrojov a pod.) veľmi zišla.

Zdá sa, že strata neprišla ako blesk z čistého neba. Société Générale dostala viaceré varovné signály, že s Kervielovými obchodmi nie je všetko v poriadku. Upozorňovali na ne z Eurexu, upozorňovala na ne aj interná kontrola. Kerviel však zodpovedných dokázal presvedčiť, že všetko je v poriadku.

Keď sa konečne banka rozhýbala, prišlo ju to draho. V piatok 18. januára sa začalo interné vyšetrovanie, kde je vlastne pes zakopaný. Bol to perný víkend. V sobotu Kerviel pripustil, že konal aj nedovolene, napríklad že používal fiktívne obchody. V nedeľu ráno už boli pozície jasné a veru banka bola dosť zaangažovaná v nechcených obchodoch. V pondelok, utorok a stredu sa obchody zatvárali (ukončovali, predávali, zaisťovali) a po ukončení sa vo štvrtok 24. januára išlo von so správou o celkovej strate 4,9 miliardy euro.

Banka prijala dodatočné opatrenia na to, aby sa kervieloidné podvody nemohli opakovať. Má to cenu nielen v Société Générale. Kerviel v rámci vyšetrovania tvrdí, že podobné neoprávnené obchody bežne robia aj mnohí iní obchodníci – a reálne skúsenosti z minulosti potvrdzujú, že kým je z nich zisk, nadriadení radi privierajú oči. V Kervielovom prípade sa toto len potvrdilo. Je dokonca možné, že zlyhanie vnútorných kontrolných mechanizmov je častejšie, než sa ktokoľvek odváži priznať.

V diskusiik minulému článku som preto aj vzhľadom ku svojej regulátorskej minulosti nadškrkol otázku, že čo ako na to regulátori. Tým som ani tak nemyslel reakciu v tomto konkrétnom prípade… no čo už, strata je tu, dodatkové kontroly tiež, oči budú zaostrené, možno niektorí šéfovia popoťahovaní… ale je otázne, nakoľko je tento prípad prejavom mimoriadnej situácie a nakoľko symptómom rozšírenejšej choroby. Keď sa pozrieme do minulosti, vždy po väčšom probléme v bankovníctve nasledovala reakcia riešiaca objavivší sa problém, pritiahnutie oprát nejakým spôsobom, snaha predchádzať viac či menej podobným problémom. Société Générale je banka, ktorá má v istom zmysle tie najlepšie (state-of-art) kontrolné mechanizmy v tejto oblasti (a regulator to potvrdil schválením pokročilého prístupu pre operačné riziko). A predsa prišiel nejaký kermès, sorry, Kerviel a je vymaľované za 5 miliárd. Kam sa ešte vôbec dá zájsť vo vnútornej kontrole alebo v dohľade?

Banka samotná je teraz potenciálnou korisťou pre prevzatie inou bankou. Hlási sa BNP Paribas, čo by francúzski politici asi privítali. Už dostali porciu hubovej polievky za vyjadrenia v zmysle “Société Générale musí zostať francúzskou bankou” od niekoľkých európskych predstaviteľov vrátane eurokomisára McCreevyho. Onehdy za toto isté dostávali po nose Taliani a zdá sa, že Európska komisia si môže dovoliť “padni, komu padni”.

Na záver malé sociálno-terminologické okienko. V Times Online sa objavil zaujímavý článok na tému blízku môjmu šéfovi. Klasika veľkej spoločnosti je, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Ale čo je horšie, často jedna bunka nevie, čo robí tá vedľajšia, inými slovami často jeden zamestnanec nevie, čo robí ten pri vedľajšom stole.

V Kervielom prípade toto bol jeden z faktorov, ktorý prispel k úspešnému utajovaniu podvodu po dobu mnohých mesiacov. Ako hovorí môj šéf, hrozné je nielen to, že jeden o druhom nevie, čo robí, ale aj to, že častokrát je priamo súčasťou kultúry spoločnosti nezaujímať sa o to, čo robí ten druhý. Nestrkať nos do toho, po čom nás nič nie je. Recept na problémy. Autor článku v Times Online túto často vyžadovanú nevšímavosť nazval “Kerviel gap”. Uvidíme, či sa pomenovanie ujme, alebo či zanikne.