Ad peklo okolo vlka Gyčuru

Sú vyjadrenia a sú vyjadrenia. V smere satirickom ma najviac oslovil text zrodený pravdepodobne za trnkovým kríkom .

V oblasti viac-menej serióznej kritiky včera vyšiel článok Má náš vĺčik dôvody sa usmievať? Je ukážkovým príkladom kontrastov – ako kritizovať a ako nie.

Na jednej strane sú to hodnotenia Shootyho a Martina Snopeka. Vecne vymenovali, čo sa im z odborného hľadiska nepáči. Možno trochu subjektívne a expresívne, ale istá miera obrazotvornosti sa priam žiada a podstata je argumentmi dobre podložená.

Osobne mám s podobnými hodnoteniami bohaté skúsenosti. Nie v oblasti grafického dizajnu, ale v oblasti kompozičného šachu. Ide podobne o veľmi špecifické odvetvie umenia, existujú v ňom mnohé všeobecne platné požiadavky, smery tvorby, priam školy majúce svojich prívržencov, občas stojace až na nepriateľských pozíciách – a popri všetkých objektívnych faktoch sú ešte dôležité i subjektívne faktory.

V kompozičnom šachu sú súťaže doslova na dennom poriadku. Každá súťaž si vyžaduje rozhodcu alebo rozhodcov. To by mali byť dobrí znalci oblasti , ktorého sa súťaž týka. Rozhodca si dlho buduje renomé, ktoré v kocke obsahuje: on je ten, ktorý rozhoduje tak objektívne, ako sa len dá, napriek svojim subjektívnym náhľadom dokáže urobiť rozhodnutie, ktoré bude bez výrazných výhrad prijaté širokou kompozičnou verejnosťou. Najlepší rozhodcovia sa poznajú formálne tak, že im je udelený oficiálny titul medzinárodný rozhodca a neformálne tak, že ich usporiadatelia súťaží pozývajú rozhodovať.

Také dobré rozhodnutie popri pridelení cien, čestných uznaní a pochvál obsahuje aj komentáre k súťaži ako celku i jednotlivým úlohám. A presne ako také mi prišli vyššie uvedené komentáre. "Na posudzovanom objekte je to a to zle z toho a toho dôvodu."
vNa druhú stranu, nasledovný komentár profesora Ľubomíra Longauera mi nepríde celkom v poriadku: "naši politici sú teraz plne zaujatí zákonom o vlastenectve a nepostrehli, že nejaký Roy Wedema vyžiera prácu našim grafikom".

Na rozdiel od kompozičného šachu, ktorý je do istej miery uzavretou spoločnosťou a nie sú v ňom temer žiadne peniaze, v grafickom dizajne je peňazí kopec a popri dizajnéroch sú tu klienti a koneční adresáti diel. Všetci títo majú priamo alebo nepriamo čo povedať k výsledku. Klienti dizajnérov to všetko priamo platia a tak by vo vlastno záujme mali čo najdôkladnejšie rozhodovať o tom, ktorú prácu vezmú a ktorú nie.

Je pritom podstatná kvalita diela alebo národnosť tvorcu? Je "neslovenskosť" grafika hriechom, ktorý si zaslúži pranierovanie? Je to v dnešnej dobe atavizmus, zvyk z dôb snáď už dávno minulých alebo skôr populárne brnkanie na národnostnú strunku?

(Mimochodom, v debate s mojou milou sme sa zhodli, že kto chce psa biť, palicu si nájde. Keby maskota vyrobil Slovák, x ľudí by povedalo, že sa zase niekto po známosti nabalil a dodal odpad, a to i v prípade, že by z umeleckého hľadiska bol skvostom. Dokonca i v prípade, že by to urobil zadarmo a po regulérnej súťaži.)

Je dobre, že sa ozýva odborná verejnosť (ktorá dokáže posúdiť kvalitu diela) i normálni ľudia (ktorí ako laici vedia povedať, či sa im niečo páči alebo nie, i keď v živote žiadneho maskota nestvorili). Ak je Gyčura skutočne gýčom alebo potratom, mal by za to zodpovedný za výber (organizačný výbor, niekto konkrétny?) a dizajnér (onen Roy Wedema) niesť zodpovednosť.

Kto to v takom prípade zabezpečí? Poštekáme si trochu a karavána pôjde ďalej? Tuším to budem sledovať.