Bozk čiernej vdovy

Ak hádate, že ide o dobrodružné rozprávanie o živote chovateľa pavúkov, nemáte pravdu.

Ak hádate, že ide o nejakú detektívku so zákernou smútiacou pozostalou v hlavnej úlohe, tiež nemáte pravdu. Ale ste k nej bližšie.

Ak hádate, že ide o ženský román so pozostalou v hlavnej úlohe, tak ste uhádli.

Ale poďme pekne poporiadku. To sme sa raz rozprávali so sestrou o tom, čo kto číta, nielen ja, nielen ona. Došlo aj na jednu jej známu, ktorá práve veľkú časť svojej čitateľskej kapacity venuje ženským románom. Vraj relax. A poradila podobne relaxovať aj mojej sestre. Ale tú to neoslovilo. Vôbec. A to až tak, že nenechala na troch požičaných knihách ani smietku suchú. Áno, až tak, že vo mne vyvolala zvedavosť. Že to vyskúšam. Teda aspoň jednu z nich.

Moji pravidelní a aj občasní priaznivci vedia, že mám žalúdok na skúšanie rozličnej literatúry. Nevravím len o nedávnom Kuse cukru, ale aj o cukre žensky-literárnom, povedzme od Eli Elias, Melissy Bank(ovej), Candace Bushnell(ovej), Táne Keleovej-Vasiľkovej, Marian Keyes(ovej) alebo Ivany Lackovej . Z týchto záznamov je jasné, že to nie je práve moje gusto, ale som viac než ochotný to risknúť.

A viete, k čomu som došiel v prípade románu Jane Feather(ovej)?

Že to nebola nič moc. Nie síce katastrofa rozmerov výbuchu Vezuvu, ktorá pochovala Pompeje, ale taká bežná stredoveká bieda by sa k tomu prirovnať dala. Konkrétne?

Hlavná hrdinka je už niekoľkonásobná vdova. Lady vzdelaná v riadení hospodárstva v manželstvách postupne nadobudla slušný majetok a cíti sa nezávislo. V Anglicku 16. storočia to však nie je práve bežná a ani vítaná kombinácia. Keď sa k tomu pridá chuť mužov-veľmožov na jej majetok a reči o tom, že svojim mužom pomohla do hrobu, má na krku vyšetrovanie. (Toto vzdialene pripomína detektívku z úvodného hádania.) A samozrejme v žiadnom prípade nejde o spravodlivosť.

Lenže to by nebol ženský román, keby do toho nebola zaplatená Bravo trojka, ktorá sa už dostala aj do modernej slovesnosti (Výchova dívek v Čechách). Čiže trojka "láska, sex a nežnosti", nie nutne v tomto poradí. Čiernej vdove sa rozbúcha srdce v spoločnosti jej nepriateľa. Jej nepriateľovi zase brní v jej spoločnosti. A už to ide. Kým ju odvedie z jej panstva do Londýna pred tvár spravodlivosti, z úhlavných nepriateľov sa stanú pohlavní priatelia, ktorí sa spoločne snažia zastaviť kolesá rozbehnutého stroja, ktorý melie podobné prípady ako mak.

A nebol by to ženský román, keby sa im to nepodarilo.

Toto všetko je v podstate štandard, ktorý možno očakávať a ktorý ako taký by som nekritizoval. Bavme sa o okolnostiach, doplnkoch k štandardu.

Hlavná hrdinka krásna, musí byť. Hlavný hrdina mužný, musí byť. Ona má dve dcéry. On má jedného syna. Aj deti sú si navzájom sympatické a to napriek všetkým okolnostiam. Ako ľahko sa hlavná hrdinka nechá uniesť citom k niekomu tak nepriateľskému. Pritom sa tvári veľmi racionálne. Ako ľahko sa hlavný hrdina nechá pritiahnuť k niekomu tak diabolskému ako je ona. Pritom vyzerá byť dostatočne nažhavený na jej majetok. Ako brutálne postupujú niektorí menej zainteresovaní - aj keď toto by sa dalo zviesť na 16. storočie.

No prosto nič moc. A moja sestra bola ešte kritickejšia.