Čo vo mne vyvolala Natalie Imbruglia

Ako to už býva, všetko trochu meškalo. Okrem nás, takže sme mali možnosť si všetko v NTC pekne poobzerať, Ako sa postupne plnili miesta na sedenie i plocha na státie...

A potom nabehli českí Support Lesbians. (Prečo si len dali také dementné meno? Vie niekto? Vďaka nemu je dosť ťažké nájsť o nich niečo na Internete, viete, čo mám na mysli...) V momente, keď spustili svoj predskok, spomenul som si na koncert Báry Basikovej asi v roku 1991 v Koncertnej sále Slovenského rozhlasu. Bol som vtedy vysokoškolák, oveľa odolnejší proti hluku ako dnes, veď sme vyrážali na didžiny, kedy sa dalo... a predsa ma vtedy prvé tóny tvrdých gitár poriadne zaboleli v ušiach.

Mal som to očakávať aj v sobotu. Lenže ako mi zahučala asi po 10 minútach do ucha moja milá, podľa nej vraj zvukár počas prvých piesní ešte zvuku pridával! Takže nieže by si naše uši na hluk zvykali a otupievali, naopak. Ach, aký to rozdiel oproti koncertom pod holým nebom, keď si človek nájde tú správnu vzdialenosť a tým si volume nastaví, ako sa mu žiada. V hale sa neschováš. Mimochodom, basové vlnenie v mojom tele a v čomkoľvek nadosah bolo celkom príjemné :-)

Natalie Imbruglia doslova vbehla na scénu asi 20:40 alebo tak nejak. Vbehla a behala skoro celý koncert, s výnimkou dvoch či troch lyrickejších skladieb len s akustickou gitarou v strede koncertu. Páčilo sa mi aj na nej, aj na jej kapele, aj na predskokanoch, že nič neokašľávali, aj fyzicky, aj hlasovo, aj inštrumentálne riadne makali.

Koniec koncertu vo mne vyvolal spomienku na časopis Mladé rozlety. Prídavok boli dve pesničky, po nich Natalie odbehla a hudobníci ešte dokončovali pieseň nejakou kodou. Ak moje oči dobre videli, gitarista nakoniec tresol gitarou o zem. Neviem, čo ju rozmlátil, ale Maťo Ďurinda to onehdy urobil a v Mladých rozletoch sa to hojne riešilo. Bez jednoznačného záveru, samozrejme.

Hudobná produkcia skončila a dosť veľké množstvo ľudí, vrátane nás, sa odobralo na malé občerstvenie. Jeden zo sponzorov koncertu poslal asi dosť veľa vstupeniek svojim (relatívne) významným obchodným partnerom, môj švagor patrí medzi nich. Všetci takýto ľudia mali vstup na celkom slušnú objedačku, teda ako kto chcel. Káva, čaj, malinovky, chlebíčky, jednohubky, koláčiky... a mne pri pohľade na všetkých prítomných (vrátane nás samotných) napadla scéna z filmu o Sissi. Viete tú, keď miestni šľachtici chceli Sissi uraziť a na bál poslali namiesto seba svojich sluhov, kočišov a paholkov. O takom množstve "relatívne významných obchodných partnerov" možno sponzor nechyroval...

Celkovo môžem povedať, že to bol dosť vydarený večer. Keby sa to volume dalo trochu stiahnuť, nemalo by to chybu.

(písané 20. novembra 2005)