Eli Elias: Zdochnuté srdce

Teraz som zistil, že mnohé kapitoly z knihy už v inej podobe boli zverejnené na pokračovanie v magazíne T-Station v roku 2006. Porovnanie textu tam a na papieri ukazuje istú editáciu počas troch rokov do vydania, ale keďže sa kapitoly z veľkej časti kryjú, príbeh bude pravdepodobne dosť podobný.

A to nielen sám sebe, ale v podstatných črtách aj niektorým výtvorom Maxima E. Matkina. (Lenže ten vydáva v Slovarte, nie v Ikare.) Hlavná hrdinka žena, rozvedená, žúrujúca, sexujúca, trápiaca sa, preletujúca, hľadajúca. Panoptikum okoloidúcich aj blízkych, koncentrácia ľudských podivností viac než kritická. Autor(ka) anonymná.

Nemôžem povedať, že by som bol fanúšikom podobnej literatúry, ale zase mi ani nijako zvlášť nevadí. Čítať sa to dá, moje skúsenosti sú úplne iné, tak čo by som sa nepoučil napríklad o moderných spôsoboch rozpúšťania stresu, o šopingu, obzvlášť keď mne naopak šoping stres prináša. Veru, dá sa aj inak.

V porovnaní s mnohými inými žensky orientovanými knihami, s ktorými som mal tú česť (no dobre, nebolo ich mnoho, ale zas ani málo), sa v Zdochnutom srdci nachádza nadpriemerné množstvo humoru. Viem veľmi dobre, že nie je ľahké produkovať humor, na ktorom sa ľudia smejú. Aj úsmev spôsobený len čítaným textom je dosť. Takže tu máme nejaké plusové body.

Na rozdiel od redaktorky si nemyslím, že by nespisovný bratislavský slang bol v texte funkčný. Iste, priama reč je svätá, keď raz človek povie "Ale né, čo si ból darovať krf v Karlofke?", tak je to niečo iné, než keď sa napíše "Ale nie, čo si bol darovať krv v Karlovke?" No v ostatnom texte ide o ... autorsky obhájiteľnú, ale zbytočnú štrapáciu. Rozhodne nepridáva textu vôňu, ani dráždivosť. Pravda, ak nehovoríme o dráždení učiteľov slovenského jazyka.

Samotný príbeh nie je zložitý. Žena hľadá chlapa. Nachádza viacerých a sama nevie, s ktorým skončí. Nikto nie je jednoznačným favoritom, aj názory hlavy, srdca (nie je zdochnuté, napriek názvu knihy) a pohlavných orgánov sa v zásade rozchádzajú. Popri tom sa jej motkajú popod nohy príbuzní pokrvní i spriaznení sobášmi. Rodinu si človek nevyberá, takže sa znesú aj pomerne vyostrené konflikty. Nakoniec... bude happyend alebo nie?

Nakoniec to ani nie je podstatné. V prípade takýchto kníh je skôr cesta cieľom. Našťastie ešte nemám Matkina načítaného až do zblbnutia a iné jeho klony ma zatiaľ nepoctili svojou tvorbou. Takže sa to celkom dalo, ale vidím to na taký priemer, teda pokiaľ človek vie, do čoho lezie.

P.S. Viem, kto je Eli Elias, ale nepoviem. Nikoho to aj tak nezaujíma, rovnako, ako to nikoho nezaujímalo v čase vyjdenia knihy. To sa samozrejme len vydavateľstvo snažilo vyvolať záujem tajomnosťou podobne, ako sa to podarilo Matkinovi. Lenže nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Eli Elias zatiaľ žiadnu ďalšiu knihu nevydal. Vybité baterky? Tak rýchlo?