Kekse - a prečo nie?!

Nejdem sa navážať do kategorickosti vyhlásení. Sám sa síce väčšinou v článkoch a diskusiách snažím dostatočne pomenúvať, čo sú fakty a čo sú moje názory, ale chápem, že keď niekto napíše v oblasti umenia o niečom hodnotiace slová, tak hovorí o svojom názore. V umení temer žiadna "pravda" nie je absolútna. Niekedy aj "maliar uznania sa dočká, až keď zavrie svoje" očká, vlastne oči (posledná strofa) . Aj keď... možno robím chybu, keď teraz citujem plochý text, nie? :-)

Napríklad v kompozičnom šachu je niekoľko absolútnych právd, ktoré majú výnimky a potom hromada protichodných názorov.

Skôr ma dráždi tá nepomenovaná snaha odborníkov na hudbu (väčšinou asi skôr "odborníkov") presvedčiť o tom, že jestvuje tá jediná pravá kvalitná hudba a že ako taká by asi mala byť najlepšou pre všetkých. Že jednoduché texty napríklad dnešného slovenského popu a rocku a čo ja viem akých ešte štýlov sú neakceptovateľné, nezmyselné, slabé. Prečo by nemohol byť dobrým textom text, ktorý neobsahuje žiadne posolstvo svetového mieru alebo skúmanie filozofickej otázky podstaty vesmíru? Prečo nestačí jednoduchá slovná hračka ako základný stavebný kameň? Hudba nie je len pre elitu, ktorá dokáže napísať články do novín.

Som človek s názorom, ktorému sa z hudby všeličo páči a zase všeličo nemusí. Niekedy mám chuť na Hapku a Horáčka, niekedy na No Name, na zborový spev, na Händelove organové koncerty, na Alanis Morissette, niekedy na Ivana Mládka, a nie raz si ešte aj dnes spomeniem Kekse . Napríklad teraz. Skutočne, niekedy mi stačí jednoduchý chlieb s maslom, čo sa budem napchávať stále keksami s džúsom.

Nečudujte sa, že vo mne potom takéto prehlásenia vyvolávajú nelichotivé dojmy, niekedy mi pripadajú skôr ako póza... "pozrite, ja počúvam len kvalitu, Ursinyho". A pochybnosti - či ozaj LEN?

(písané 26. marca 2006)