Obsluha: jedlá a telá

Dve časové línie v živote hlavného hrdinu, pingla menom Dítě, sa logicky prepoja na konci filmu. Použil som naschvál pomenovanie "pingl", pretože jeho konanie mi je až do Víťazného februára nesympatické. Zväčša oportunistické v horšom zmysle slova - využiť príležitosť potopiť druhých. Elegantné, ale kmínske. Pásol sa na pozorovaní záporných vlastností ľudí.

Pravda, aj Dítě miloval. Šťastne a nešťastne. Po mníchovskej dohode na ulici rozohnal skupinku Čechov, ktorí obťažovali mladú Nemku Lízu. A už sa to s ním viezlo.

Mimochodom, nemecká čeština Lízy mi po prvých vetách pripadala veľmi známa. Hovorím si - toto som už počul, ale kde? Po pár minútach mi docvaklo: moja krátkodobá kolegyňa Katharina náhodou vedela po česky a hovorila presne tak! Prízvuk a výslovnosť zneli úplne autenticky.

Na druhú stranu, špeciálne efekty neboli nič moc. Zhodli sme sa s mojou milou, že vyzerali amatérsky. Kazili trochu vizuálny dojem, ktorý bol z mnohých stránok dotiahnutý na vysokú úroveň. Dobové kostýmy. Kulisy a rekvizity. Špeciálne by som upozornil na pestro upravené jedlá, ktorými sa postavy opakovane vykrmujú, prípadne sa nimi oblievajú a obkladajú. Slinky sa len tak zbiehali a v tichu kina temer bolo počuť niečo ako škvŕkanie brúch divákov. Jedlodiziakum.

Keď už sme u toho, čo by ste povedali na telo s ovocnou oblohou? To nie je na zjedenie. To je na pomilovanie. Rovnako ako mnohé ďalšie štylizácie ženských postáv s menami i bez. Júlinka z Vršovic má krásne asymetrické ňadrá, vysoká chyžná z hotelu Tichota je impozantná v čiernom aj bielom prevedení, dav nahých potenciálnych árijských matiek je taký početný, že pôsobí až asexuálne. Keď však do toho príde oblečená osoba...

Z hercov by som vyzdvihol Martina Hubu. Ako vrchný v nóbl hoteli bol výborný - a to išlo o jednu z mála dôsledne kladných postáv. Štýlovo prefackal a vyhodil nácka z podniku. On síce obsluhoval anglického kráľa, ale sám bol kráľom. Jeho stanovište mu bolo trónom.

Pozerám teraz rýchlo odbornejšie a rozhľadenejšie recenzie (linky nižšie). Zdá sa, že je dobre, že som Hrabalov román nečítal. Žiadne scény mi nechýbali, nečakal som nič od konkrétnych postáv - aj keď i mňa zaskočil hlboký rozdiel medzi filozofiou Díťěho pred väzením a po väzení. 14 rokov za katrom človeka asi môže zmeniť aj tak veľmi. Vstrebával som očami malebné obrazy, bavil som sa na roztrúsených gagoch, dostal som natvrdo medzi oči prejavy vojny v hlbokom zázemí. Mne i mojej milej sa film páčil.

Bonbónik na záver prišiel v titulkoch. Ódu na radosť vraj hral ten a ten umelec. Bez žartu skutočne náročná produkcia, pretože v samotnom filme to znelo brutálne falošne. Chudák umelec, musel sa veľmi premáhať. :-)

(písané 28. januára 2007)