Knihu som začal čítať tesne po skončení rozhodovania Ceny Fantázie 2013 . A okamžite som pocítil účinky deformácie, ktorou moje čitateľské ja prešlo za dva a pol mesiaca čítania súťažných poviedok. Na piatej strane titulnej poviedky som zaňuchal logický nedostatok v deji. Navyše som mal tendenciu si ho hneď zapísať. Mohol som. A mohol som potom machrovať, aké chyby má klasik Dick vo svojich poviedkach. Ale takto to nechcem, veď tá poviedka má teraz 60 rokov. Chcem si ju užívať, musel som sa zase vrátiť k "normálnemu čítaniu".
"Viděls tu Barcelonu? To jsem si spravil chuť," napadol mi asi v polovici knihy citát z nahrávky Čtvrtníčka a Lábusa parodujúcej situáciu v českej futbalovej lige. Ale musím uznať, že toto porovnanie je dosť nespravodlivé. Zatiaľ čo Sparta Praha aj Barcelona hrajú futbal za veľké peniaze (Barcelona trochu väčšie, ale aj tak) a Dick bol tiež profesionálnym spisovateľom, tak účastníci Ceny Fantázie sú amatéri, nadšenci, prípadne ešte menej. Nemožno od nich očakávať erudíciu rovnú Dickovi.
Takže zanechám relatívnych porovnaní a sústredím sa na poviedky samotné. Obsahujú mnohé štandardné sci-fi témy, veď ostatne Dick bol jedným z tých spisovateľov, ktorí rámec sci-fi utvárali (napr. subžáner alternatívnej histórie ). Konkrétne by som spomenul:
cestovanie v čase a s ním súvisiace paradoxy
ovládanie jednotlivca štátom
ovládanie spoločnosti korporáciami
dobrovoľné vzdanie sa slobodnej vôle
umelá inteligencia a jej prevaha nad ľudskou inteligenciou (ako to dopadne?)
celosvetová vojna
postapokalyptický svet
Z dnešného pohľadu je možno trochu čudné, že sa v poviedkach z bližšej ani vzdialenejšej budúcnosti nevyskytuje nič také ako internet alebo mobilné telefóny, ale s tým sa treba zmieriť. Málokto niečo také realisticky tak skoro očakával hoci aj v roku 1982 (rok Dickovej smrti), nieto ešte o desať až tridsať rokov skôr, počas ktorých boli poviedky z knihy napísané. Fantázia autora jednoducho bežala iným smerom.
A v tomto smere sa rozhodne nieto na čo sťažovať. Poviedky sú zvyčajne pútavo načaté, logicky vystavané a prekvapivo ukončené. Vo výnimočných prípadoch ma pointa neuspokojila, ale ako sa hovorí, niekedy je samotná cesta cieľom.
Na jednom mieste som sa úprimne rozosmial. Ako šteklidlo poslúžil... vulgárny výraz. Určite prvý a snáď jediný v celej knihe mal úžasný účinok. To keď sa hrdinovia pokúšali vyvolať neštandardnú reakciu automatickej továrne, ktorá ich zásobovala kadečím, vrátane mnohých nepotrebných vecí. Sťažovali sa na kvalitu výrobku a dostali štandardizovaný dotazník obsahujúci všetky mysliteľné chyby. Vynašli sa - pomenovali kvality výrobku slovom, ktoré sa nepoužíva v slušnej spoločnosti. Továreň to slovo nemala v slovníku. Hahaha.
Dalo by sa pokračovať dlho, ale myslím, že som už dostatočne vyjadril to, čo som zamýšľal: Fanúšik sci-fi, ktorý zbierku Výplata ešte nečítal, by si ju rozhodne prečítať mal.
