Planeta, která neexistovala (I)

Jedna vec, ktorú Dickovi treba uznať, je jeho schopnosť vybudovať na malom priestore presvedčivý obraz sveta, v ktorom sa poviedka odohráva. Či ide o rodinnú (ne)pohodu predmestia amerického mesta, o podzemné jaskynné mestá alebo o tretiu svetovú vojnu s robotickými vojakmi, čitateľ sa rýchlo dostane do reálií a môže sa sústrediť na dej. Vysvetlovačky prichádzajú často mimovoľne, ale včas, a len málokedy sa mi stalo, že by som niečo nepochopil. (Aspoň dúfam.)

Páči sa mi paradox, ktorý vznikol existenciou 60 rokov medzi napísaním poviedok a mojím čítaním. Z pohľadu autora bola doba rokov osemdesiatych alebo dokonca nového storočia prirodzene ďalekou budúcnosťou. Mohol do nej zasadiť svoje fantázie o budúcom vývoji, mimochodom zväčša pochmúrnom z pohľadu skutočnosti. Keď sa totiž na tieto poviedky pozriem dnes, sú istou alternatívnou realitou, ktorá sa našťastie nikdy realitou nestala. Mnohé veci sa vyvinuli ináč a zväčša lepšie. Žiadna ničivá vojna medzi USA a Sovietskym zväzom sa neodohrala, nukleárna katastrofa ľudí a výrobu pod zem nezahnala. Pravda, zatiaľ sa neuskutočnil ani žiaden kontakt s mimozemskou civilizáciou (odhliadnuc od fám konšpiracionistov), ani lety k iným planétam s ľudskou posádkou, nehovoriac o vybudovaní akýchkoľvek kolónií.

Každá jedna poviedka je teda planétou, ktorá nikdy neexistovala. Je otázne, či niekedy bude existovať. Väčšinou ani približne nie. Je to dobre?

V tejto súvislosti mi totiž napadá názor, ktorý som tento týždeň počul v rádiu. Rannou témou Rádia Slovensko boli tuším knižné detektívne príbehy. Aké sú, prečo ich ľudia čítajú alebo nečítajú, čo ľuďom dávajú, prosto čokoľvek okolo. Popri rôznych nadšených reakciách čitateľov, ktorých prirodzene téma pozitívne oslovila, redaktor prečítal aj jeden opačný názor, aspoň čo som počul. Poslucháč sa v maili vyznal zo svojho negatívneho vzťahu k detektívkam a beletrii všeobecne, vraj ľudský život je príliš krátky na to, aby človek stihol všetko. A aby on využil svoj čítací čas čo najefektívnejšie, venuje sa výhradne literatúre faktu, nestráca ho s vymysleninami.

Vidím to ináč. Je to ostatne zrejmé už z rozsahu beletrie, o ktorej som blogoval za posledných osem rokov. (Naschvál táto formulácia, lebo je ešte pekných pár kníh, o ktorých som ani nenapísal, i keď som ich prečítal.) Človek nie je stroj a potrebuje aj relaxovať. Čítanie beletrie je užasnou formou relaxu. Navyše prináša aj praktický úžitok. V textoch je možné nájsť mnohé myšlienky, ktoré by mu nikdy ani na um nezišli a už mnohokrát som ich použil vo vhodnej chvíli, keď nešlo len o oddych. Ďalej čítanie cibrí človeku štýl a to sa zíde v mnohých situáciách. Prosto - nesúhlasím.

A aby som nezabudol... veľmi pekne ďakujem tomu diskutérovi, ktorý ma pred mnohými mesiacmi naviedol na to, aby som si prečítal Dickove veci. Romány i poviedky sú veľmi dobré, zatiaľ všetky.