Rozhodujem Cenu Fantázie 2013 (II)

Bude to vyzerať neuveriteľne, ale jav, ktorý som konštatoval na záver pred dvomi týždňami, teda zavíjanie vlkov, nie je ojedinelý, objavil sa aj v ďalších poviedkach. Prekvapilo ma tiež, podobne ako hrdinov, keď na nich niekto skočil z rýmsy. A takto by som mohol pokračovať ešte dlho, no nebudem. Kvalita pravopisu u mňa je len malým závažíčkom, nie hlavným kľúčom k úspechu.

Tým je samozrejme schopnosť zaujať. Nie je to jeden aspekt, je to komplexný súhrn vlastností, ktoré spôsobia, že sa do riadkov začítam, prestanem vnímať okolie a stávam sa blízkym zaujatým pozorovateľom deja, ktorý sa v poviedke odohráva. Či už sú to opisy podivných svetov, akcia s mečmi a kopijami, analýza nedostatkov posledného modelu teleportu na neutrónovej báze alebo filozofická debata na tému rituálneho odrezávania uší a pipíkov. Všetko môžem, fakt, ale musí to byť pútavé. (Hej, v tomto som skutočne človek z ľudu, dokonca z mnohých ľudov.)

Dám príklad z inej oblasti. V profesionálnom živote sa zaoberám reguláciou bankovníctva v oblasti riadenia rizík. Pri tejto príležitosti som dostal ako tip na vzdelávanie samoštúdium čerstvej správy parlamentnej komisie Britského parlamentu o zmenách v bankovníctve. Je to čítanie kadejaké, suché, mnohé z vecí sú mi známejšie ako moje topánky (ktoré som si len minulý týždeň kúpil).

Ale pri štúdiu detailov som sa dostal až k záznamom z ústnych svedectiev pred komisiou. Sú to prepisy rečí, ktoré zazneli, nič doplnené, nič vynechané. Samozrejme všetci zúčastnení, aj komisia, aj svedkovia boli adekvátne pripravení – a to bolo grilovanie! Pokiaľ viete po anglicky, posúďte sami napríklad výsluch troch svedkov .

Prečo o tom hovorím? Lebo ako som to čítal, kolega šiel okolo, ani som si ho nevšimol. Len keď sa ozval, aby som sa tak nemračil na obrazovku, došlo mi to. Výsluch ma totálne zaujal, vžil som sa doňho, to bola realita ako vyšitá! A pritom by ste povedali, že nejaké profesionálne morálne kódexy sú nekonečne suché dokumenty. Nie sú, keď sa to okolo dobre napíše. Pravda, toto písal život a to je majster nad majstrov.

Za posledných 12 dní som prečítal 15 poviedok. Priemerné hodnotenie mierne kleslo oproti predchádzajúcemu balíku (vtedy bolo 4,8), dosiahlo hodnotu 4,6. Neobjavila sa ani jedna desiatka, ani jedna deviatka, ale sú tu dve osmičky. Zhodou okolností sú obidve fantasy, dokonca aj jedna z dvoch sedmičiek je fantasy a druhá sedmička horor, čo ma trochu prekvapuje, lebo mojím o trochu najobľúbenejším žánrom je asi predsa len sci-fi. Prosto v tomto minibalíku sa SF podmienky moc nevytiahli.

Jedna z dvoch osmičiek bola jasná voľba. Dosť dlhá, ale dobre vygradovaná. Najskôr vyzerala ako príbeh z histórie, dokonca som na popud poviedky naštudoval príslušné kapitolky z Wikipédie, lebo oná časť dejín Európy mi bola temer neznáma. Až po mnohých stranách, nie zle napísaných, sa začalo vyjasňovať, že vo veci sú nejaké nadprirodzené sily. Skutočne trvalo dlho, kým mi to docvaklo. Podľa celkových výsledkov fantasy je toto kandidát na možné pridanie bodíka.

Druhá osmička je silne kontroverzná, ak viete, čo tým myslím. (Vy ešte neviete, ale kolegovia porotcovia určite vedieť budú. Aj autor.) Nevedel som, či mám dať desiatku alebo nulu, nakoniec som prijal šalamúnske riešenie. (Dá sa označiť aj ako zbabelé.) Nechám to na kolegov porotcov. Čiže som dal osem bodov a vravím si: kvôli svojej možnej prílišnej konzervatívnosti nezabijem voľnomyšlienkárske dielo. Pokiaľ umelecky vzdelanejší kolegovia usúdia, že je to odpad, bude odpad, osem bodov sám pred sebou ustojím. Pokiaľ od nich vyjde, že môže byť, tak môže byť. Napísané je to dosť dobre a povedzme, že nie úplne nevkusne. Ale trochu škodoradostne si predstavujem, ako SME dáva túto poviedku do hlasovanie na svoje stránky .

Z druhej strany hlásim prvú nulu. Skutočne som sa dostal až k totálnej megakravine. Je to taká teenagerská dievčenská juvenília, kde sa to najskôr zamotá kvôlivá tomu, že hlavná hrdinka neposlúcha rodičov a keď sa to veľmi pokazí, tak sa to zase napraví. Samozrejme vďaka fešnému mladíkovi, z ktorého sa jej trasú kolená. Ešte aj toto by som prekúsol, ale ten štýl...

Našla sa aj ďalšia jednotka, ktorá bola tiež dosť slabá. Najmä jej štylistika bola biedna, aj keď je treba povedať, že v tejto poviedke bolo niekoľko nápadov, ktoré jej zabezpečili inú známku ako nulu, v momente, keď sa Jack stal Johnom, zdvihlo mi to obočie. Najskôr som sa vrátil, presvedčiť sa, že mi niečo neušlo. Ale keď sa o pár strán John stal opäť Jackom, povedal som si: keď autor sám nevie, ako sa volá jeho postava, ja ako čitateľ to tiež vedieť nemusím. A začal som čitať ďalšiu poviedku. Skutočne, toto je jediná poviedka, ktorú som nedokázal dočitať do konca. (Aj keď u niekoľkých ďalších som sa musel premáhať.)

Zatiaľ za očakávaniami zaostávajú horory. Nenašiel som zatiaľ žiaden, ktorý by ma vyslovene zaujal. Ale keďže ešte nie som ani v polovici, nezúfam.

V nasledujúcich týždňoch čítanie trochu zrýchlim, prázdniny sú prázdniny. A snáď bude aj ďalší diel tohto seriálu o porotcovaní.