Strach a svrab v Las Vegas (kniha)

Stručne možno dej popísať asi nasledovne. Dvaja sa vyberú do Las Vegas. Tvária sa, že idú pracovať, ale v skutočnosti sa idú brutálne zfetovať. Keď sa im udalosti vymknú spod kontroly, ujdú. Okolnosti sa však otočia tak, že sa do Las Vegas vzápätí vracajú opäť s rovnakými plánmi fiktívnymi aj reálnymi. A opäť ujdú.

Zatiaľ čo prvá návšteva údajne súvisí s pripravovanou reportážou z motoristického podujatia Mint 400 , pri druhej ide o žurnalistiku na stretnutí okresných štátnych zástupcov (!) na tému narkotík (!!!). V prostredí silných motorov a zlatej mládeže si naklepaných maníkov ľahko predstaviť, ale prísť nafetovaný do miestnosti plnej seriózne sa tváriacich prokurátorov a ešte tam vyvolať mierne problémy... to už je statočná drzosť. Aj keď človek pod vplyvom zvyčajne situáciu hodnotí odlišne, heh.

Úprimne povedané, v živote som z drogových tém zažil veľmi málo, keď pominiem bežné fajčenie a alkohol**. Takže popis vybavenia vozu pána Raoula Duka (alter ego autora knihy Huntera S. Thompsona) a jeho právnika dr. Gonza po štarte výletu na mňa urobil dojem:

Novinářská akreditace na bájnej Mint 400 byla už na cestě a my jsme se tam museli dostat do čtyř odpoledne, abysme si mohli dělat nárok na naše zvukotěsný apartmá. rezervaci zařídil módní sportovní časopis z New Yorku, stejně jako tenhle obrovskej červenej kabriolet značky chevrolet, kterej jsme si prostě pronajali v půjčovně na Sunset Stripu... a já jsem byl konec konců profesionální novinář, takže jsem o tom musel napsat článek, i kdyby čert na bábě jezdil.

Od redakce časopis jsem navíc dostal tři sta dolarů v hotovosti. Většina už padla na obzvlášť nebezpečný jedy. Kufr auta vypadal jak pojízdná policejní narkotická laboratoř. Měli jsme dva pytle marjánky, sedmdesát pět kuliček meskalinu, pět archů s vysoce kvalitním LSD***, slánku plnou koksu a celou galaxii různejch budíků, klepek, lítáků a cloumáků všech možnejch barev... a taky litrovku tequily, litrovku rumu, kartón budweiseru, půl litru čistýho éteru a dva tucty amylů.

Ďalej to už ide z kopca, klobúky si ľudia držať nestačia. Prosto trip.

Je ťažké povedať, čo mnou zalomcovalo (či zacloumalo ?) najviac. Samozrejmosť, s ktorou obaja feťáci v hlavných úlohách konzumujú svoju potravu pre mozog? Ich nevedomo vedomé balancovanie nie na hrane zákona (pochopiteľne, že sú dávno za ňou, od začiatku), ale na hrane straty slobody? Sťahovanie iných ľudí do svojej čiernej diery? Relatívna pestrosť jazyka knihy aj v tejto tematike?

Rozhodne odporúčam. Nie ako návod na život, ale ako inú literatúru. Ja som si túto knihu neskutočne užil a určite si ju zopakujem.

Na záver netradične jedna pesnička, ktorá mi v súvislosti s touto knihou prišla na um:



Poznámky pod čiarou

* - "Nechceš jesť?" "Áno." Po predložení stravy: "Nechcem, nechcem papať." Chvíľu nám doma trvalo, kým sme pochopili, že naše dieťa jednoducho neuznáva komplikovanú štruktúru slovenských dvojitých záporov a keď prisvedčí na negatívne formulovanú otázku, vlastne nám dáva negatívnu odpoveď. Robilo mi radosť vysvetľovať to následne zmäteným ľuďom z mimo nášho malého domáceho kruhu. A akosi som to sám začal používať. Veď je to logické, nie?

** - Navyše moje skúsenosti sú temer výhradne pozorovateľské, pokiaľ ide o obe u nás legálne drogy.

*** - A moja profesionálna deformácia spôsobila, že na prvý raz som namiesto LSD napísal LGD , hehe.