Ursula K. Le Guinová: Najvzdialenejšie pobrežie

Ged je už arcimágom na ostrove Roke po tom, čo vo svojom doterajšom živote vykonal mnoho veľkých činov - aj dobrých, aj horších. Tých druhých bolo samozrejme oveľa menej, ale treba povedať, že Ged nie je úplne stopercentným kladným hrdinom. Je lepší ako býval, ale je dosť dobrý, aby zachránil svet?

Problém, ktorý ho pozve na cesty, sa ukáže naraz z rôznych strán Súostrovia. Mágia všelikde už nie je, čo bývala. Zaklínači zabudli zaklínadlá. Mágovia odmietajú čarovať. Namiesto pomoci bežným ľuďom sa utápajú v droge a hľadajú niečo chimérické, čo im učitelia na Roke zabudli prezradiť.

Preto Ged vyrazí na dlhú plavbu. Nejde sám, vezme so sebou aj mladého princa, ktorý síce nemá magické schopnosti, ale od sudičiek má iné dary. Postupne navštívia niekoľko ostrovov a na každom z nich objavujú iné prejavy podivných zmien sveta. A Ged stále nevie, kde je zdroj, napriek všetkej svojej moci. Takže to vyzerá, že môžu blúdiť naverímboha veľmi dlho. Ale keďže kniha nemá ani 200 strán, predsa len sa nejaký pohyb objaví.

A potom sa už rýchlo ide do finále. V istom zmysle ide o ríšu mŕtvych a s tou fakt nikdy nie sú žarty. Nech si zoberieme ktorúkoľvek serióznu správu z podsvetia, bossovia sú tam vždy až príliš vážni.

Začiatok knihy nijako nenaznačoval, že sa celá situácia až tak veľmi pokazí. Na rozdiel od prvého dielu trilógie mi v tomto ani fantazijne-opisné pasáže neprišli nejaké zdržujúce akciu. Prosto súčasťou pátrania po neznámom musia byť aj úvahy okolo.

Ešte taká maličkosť: nechcel by som sa volať Sopli ako jeden z hrdinov. :)

Pokiaľ niekto čítal prvý a druhý diel a bol aspoň trochu spokojný, určite by si mal prečítať aj tento záver trilógie. Podľa mňa je najlepší.