Bol raz jeden temer no name prístroj s rozmanitými funkciami, o.i. mal v sebe fotoaparát s rozlíšením 1,2 milióna bodov a veľmi malým objektívom. Kúpil ho začínajúci fotograf, ktorý rýchlo prišiel na to, že funkcia fotoaparát nie je preňho to pravé orechové. Strelil ho preto inému človeku za polovičnú cenu.
Tento druhý nešťastník bol v skutočnosti šťastníkom. Potreboval hračku, ktorú si hocikam zoberie, čo-to s ňou odfotí, podľa možností rýchlo a aspoň trochu rozpoznateľne, s vidinou kúpy kvalitného fotoaparátu, pokiaľ ho to cvakanie neprestane po mesiaci baviť. Na druhú stranu, tá hračka nesmela byť drahá, keby ju náhodou stratil alebo mu ju ukradli alebo by sa rozbila...
Náš prístrojček bol presne takým niečím. Nosil ho so sebou skoro všade. Najskôr len v originálnom hnedom semišovom obale, potom aj vo väčšom špeciálnom nepremokavom vrecúšku, do ktorého sa zmestili i náhradné batérie, neskôr i dve sady (blesk je žravec). Tak prešli skoro tri roky.
Prišla dovolenka 2005. Foťačik odcestoval (ako obyčajne s majiteľom) na východné Slovensko, kde sa diali veci zaujímavé. Oslava abrahámovín človeka i domu. Prechádzky prírodou i dedinkami s drevenicami. More húb. On to všetko videl a zapamätal si.
Cestou domov sa štvorčlenná spoločnosť rozhodla zastaviť pod Tatrami a popozerať obľúbené hubárske revíry. Foťačik v obale dýchal tatranský vzduch a obdivoval kozáky, plávky, suchohríby, čučoriedky, maliny, brusnice, no aj muchotrávky. Tie boli obzvlášť pekné a tak cvakal ako o dušu spasenú.
V toto augustové poobedie sa stala vec málo vídaná. Najstarší člen spoločnosti všetkých k sebe zvolal a v údive ukázal na peň. Bol obsypaný václavkami. Dobré huby, len bolo na ne trochu priskoro. Boli ich tam stovky, tam, a o desať metrov ďalej, o ďalších desať metrov ďalej... Za dvadsať minút mali plné všetky košíky a ešte v lese hromadu húb nechali. Foťáčik si v tom čase už hovel na dne košíka prikrytý kopou húb.
Aspoň si to onen šťastník myslel.
Aké bolo jeho prekvapenie, keď o nejaké 3 hodiny doma začal triediť huby na václavky a ostatné... a foťáčika nikde! Prevrátili obitri košíky hore nohami dvakrát a nič! Na všetkých štyroch členov spoločnosti strata prístroja doľahla, na každého ináč. Majiteľ si bol istý, že asi štvrť hodiny pred výbuchom václaviek bral do záberu modelku = muchotrávku červenú (vo fantastickej farbe, na ktorú by sa u auta na sto percent priplácalo).
Iný člen spoločnosti, šofér, sa odhodlal k činu. Ráno vstal, naštartoval auto a poďho viac ako 100 kilometrov napäť na miesto, kde sa chudák foťáčik mal podľa spomienok nachádzať. Ten skutočne strávil noc v divokom lese. Bola mu zima, rosa padala. Okolo chodili líšky i medvede, sova lietala a červíky hľadali cestu k nezvyčajnej dobrote. Nenašli.
Zato ho našiel jeho udatný záchranca. V cudzom lese objavil ošmýkaný peň a približnou cestou späť k miestu fotografovania do výstavného kalendára aj miesto, kde beťár foťáčik vyskočil z košíka. Zo samej radosti sa ešte chvíľu ponevieral po lese, nazbieral ešte viac dubákov ako deň predtým a až potom sa vrátil domov.
Šťastník je teda už dvojnásobným šťastníkom. Vo foťáčiku boli ukryté fotografie z celej dovolenky. V puzdre boli kábliky i náhradné batérie. To všetko sa mu vrátilo vďaka kvalitnému bielemu puzdru, ktoré bolo v lese vidieť zdiaľky a najmä vďaka záchrancovej obetavosti.
Takže veľké ĎAKUJEME. Od majiteľa i samotného foťáčika.
(písané 2. septembra 2005)
