Skryté problémy s proxemikou

Veľmi striedmo zaplnená električka, v podstate len obsadené sedačky a zopár stojacich. Vrátane nás dvoch. Držíme sa vodorovných tyčí, ja nad hlavou, on niekde vo výške trupu. Električka ľuďmi hegľuje, stojaci ľudia prestupujú z nohy na nohu. Opäť sa cítim divne. Nie od žalúdka. V prítomnosti známeho.

Takto to trvalo pár zastávok, keď som si uvedomil polohu jeho ruky na jeho tyči. Pôvodne sa jej držal niekde v strede, teraz už bol skoro na jej konci smerom ku mne. I ja som sa postupne o nejaký meter posunul v rovnakom smere, teda od neho.

Ten človek pravdepodobne nikdy nepočul o proxemike (prípadne pozri po anglicky konkrétnejšie a bez hľadania v dokumente ). To by nevadilo, myslím, že väčšina z nás o proxemike nemá poňatia.

No bežne máme akési zábrany, ktoré nám nedovolia liezť do osobnej (cca 45 - 120 cm od človeka) alebo priamo intímnej zóny (menej ako 45 cm od človeka) niekoho iného. Do jeho bubliny. Keď nám niekto do bubliny vstúpi, nepáči sa nám to, sme z toho často v strese. Práve v prostriedkoch hromadnej dopravy sa toto občas nedá vylúčiť, no v tomto konkrétnom prípade mi do bubliny vtrhával úplne nevynútene. Do mojej intímnej zóny... nečudo, že som sa stále odťahoval.

Zachránil ma koniec jeho tyče. Už nemal kam smerom ku mne posúvať ruku. A našťastie si ju neprechytil. No vtedy mi to došlo. Hlavou sa mi prehnali niektoré predchádzajúce stretnutia s ním. Asi má vnútorný bublinovo-kontrolný mechanizmus buď úplne pokazený alebo nastavený na nejaké extrémne malé hodnoty. To nie je bohviečo, ak to má aj smerom k iným ľuďom, nielen ku mne.

Keď už som u toho, žiada sa mi dodať, že sú ľudia, ktorých aj do najmenšej bublinky pustíme radi. Vzdialnosť môže byť aj nulová. Naše lásky... :-)

(písané 28. júna 2006)