Tolerovať či vychovávať?

Už pravidelne sa dostávam do situácie, keď vidím malé deti alebo adolescentov robiť niečo, čo by sa nemalo. Dnes sa mi napríklad pošťastilo takéto. Dvaja chlapci, odhadol som ich na druhý stupeň základnej školy, ryli kúskom skaly do dlaždičiek, ktorými je oblepený "náš" panelák. Nie je môj, ani trochu, len v ňom bývam. Mohlo by mi to byť fuk, že ničia, čo niekto vyrobil. Ich rodičia boli možno na ceste z roboty alebo im o 4 poschodia vyššie varili večeru. Mal som im niečo povedať?

Dva roky dozadu som veľa času trávil na ihrisku. Drvili sme basketbal celé leto, stredoškoláci, vyskoškoláci, ja starý corgoň. S ohľadom na deti okolo sme si dávali pozor na jazyk i v najvypätejších chvíľach. Nie tak chalani vedľa hrajúci futbal. Ešte sa to učí prvouku a už to nadáva verejne ako nejaký ožran. (Pravda, i ja som sa s pohlavnými nadávkami zoznámil ešte na prvom stupni ZŠ , ale to je iná historka.) Niektoré dievčatá nie sú o nič odchodnejšie, minulý týždeň na zastávke električky, tvár anjelika, slovník pohoniča... no nič.

A opäť - rodičia inde, som široko-ďaleko jediná autorita. Aspoň to tak niekedy vyzerá. Keď sa ozvem, budem starý debil, čo sa má starať o seba. Keď pomlčím, vyvolám dojem, že ich konanie je v poriadku, že ho schvaľujem, že mi nevadí. Dilema človeka tesne pred Kristovými rokmi. Mám dojem, že skoro každý starší človek musel takýmto obdobím prejsť. Prechod zo strany tých, čo stvárajú neprístojnosti, na stranu tých, čo sa neprístojnostiam snažia zabrániť. Dakto i v sedemdesiatke povie, že sú mladí, nech sa vyšantia. Ešte je veľa vecí, ktoré i ja takto isto cítim. No niektoré ma už nútia sa ozvať.

(Napríklad keď ma oflusli .)

Zatiaľ nedokážem posúdiť jeden dôležitý aspekt veci. Keďže nemám vlastné deti, neviem, či a nakoľko by mi vadilo, keby sa mi niekto miešal do výchovy mojich detí. Isté je len jedno: je to delikátna vec.

Možno sa raz dožijem toho, že budem frfľať: "Ach tá dnešná mládež..." Ak dnes a zajtra nad všetkým mávnem rukou, bude časť viny i na mne. Tak dumám: kde je hranica? A príde nová reálna situácia a ja som rovnako nepripravený reagovať a opäť improvizujem...

(písané 23. augusta 2005)