Prečo veľkí šéfovia blogujú

Pritom veľkými šéfmi sú myslení šéfovia veľkých firiem, často nadnárodných korporácií. Títo ľudia zvykli posielať svojim podriadeným hory správ, e-mailov... ich najbližší podriadení tieto hory ešte zväčšovali, takže obyčajní zamestnanci niekde na spodných priečkach hierarchie v skutočnosti značnú časť tohto informačného šumu ignorujú.

Veľkým šéfom však niekto doniesol, že ľudia dobrovoľne čítajú blogy iných ľudí. Či už preto, že sú informačne zaujímavé alebo len preto, že sú osobné, ľudské, zábavné. Takže sa vrhli na to a blogujú, aspoň niektorí.

Nie všetkým sa to však darí, podaktorým ešte horšie ako mne. :-) Autorka článku Lucy Kellaway uvádza príklad viceprezidenta Boeingu Randyho Baselera, ktorého blog je zmiešaninou prezentačných kecov na najvyššej úrovni a „cool“ slovníka mladšej generácie. To spolu nejde dohromady, teda pokiaľ Baselerovým cieľom nie je, aby si z neho jeho vlastní zamestnanci robili vtipy.

Ďalšie dva príklady v článku, blogy staršieho viceprezidenta HP Richa Marcella a prezidenta vlastnej PR spoločnosti Richarda Edelmana, tiež nie sú práve najlepšou vizitkou pre veľkých šéfov. Jedným spoločným menovateľom je nemožnosť komentovať blog alebo neexistencia komentárov. Žeby to nikto nečítal? Alebo texty nevyvolávajú žiadne myšlienky?

Stručne povedané, veľkí šéfovia blogujú presne z toho istého dôvodu ako ja a mnohí SME blogeri: aby sa niekto dozvedel o našich myšlienkach. Zatiaľ čo SME blogeri sú skôr menej známi ľudia, je dosť zvláštne, že rovnakú naliehavú potrebu pociťujú i ľudia, ktorí majú moc a mohli by si dovoliť dosť veľa iných spôsobov posunutia svojich myšlienok von. Výsledok aspoň v uvedených prípadoch nie je bohvieaký, je to pre nich smutné. Tak mi napadla otázka: poznáte nejaký blog veľkého šéfa, ktorý sa oplatí čítať i človeku zvonku?

(písané 5.3.2005)