Tvrdý chlebík novinársky

Elen Trnavská sa vo svojom príspevku vyjadrila k neznalostiam novinárov a i k pokusom o ospravedlnenie týchto neznalostí poukazom na to, že priemerný občan nemusí vedieť to a to..., a to takto:

"Ibaže novinár nie je priemerný občan a novinár je ten, kto priemerného občana informuje, vzdeláva, ovplyvňuje. A ak už píše o niečom, asi by mal vedieť o čom. A ak sa na niečo pýta, asi by mal vedieť, čo sa pýta...

Predovšetkým, jedna z mojich najlepších kamarátok je zamestnanou píšucou novinárkou. Inteligentná žena par excellence. Nie raz sme sa zhovárali o jej práci a nie raz sa mi posťažovala, že jednou z najťažších vecí je písanie o niečom, čomu úplne nerozumie - a to je väčšinou. Chápe vec všeobecne, ale v krátkom časovom horizonte nemá čas zistiť a uvedomiť si všetky detaily. Nemôže nad článkom meditovať mesiac, zajtra o 22.00 je uzávierka. Je treba rýchlo získať podklady a písať, písať, písať. Či my si to vieme predstaviť? Tu na blogu si môžem písať, čo mi napadne, koľko chcem, kedy chcem, dať si pauzu - to novinár nemôže.

Ďalej, mnohí z nás sú odborníkmi na niečo, ale o iných veciach vieme len povrchne a o mnohých nemáme ani poňatia. Čo ja viem o chove koní, izolácii omietky proti vlhkosti alebo bombarďákoch Anastacie? Len to, že niečo také existuje, ani tým som si často nie úplne istý. Takže keď na takú vec náhodou príde reč, mlčím. Lenže keď vedúci redaktor vydania alebo šéf reportérov na vás upne zasnívaný zrak s otázkou "Kto urobí tú chromú babičku?", neostáva než počúvať z rôznych strán príbeh, pri ktorom sa vám zdvíha žalúdok alebo sa vám tisnú slzy do očí a ešte o ňom písať, pritom sa akože orientovať v spleti legislatívy súvisiacich s kauzou... a vtákovina je ľahko na svete. Že niekto nevie, že Srí Lanka a Cejlón je ako ostrov to isté? Hej, všetci sme múdri, teraz. Kto však vie, kde sú Ovčie ostrovy? Aký je najväčší chrobák na svete? Kedy sa dá uplatniť bermudská opcia?

Načo by nám to bolo? Do Milionára, v najlepšom prípade.

Sú novinári a novinári. Rovnako ako sú učitelia a učitelia, doktori a doktori, sústružníci a sústružníci, dojičky a dojičky, úradníci a úradníci... dobrí i zlí. Ťažko môžu byť všetci rovnako a veľmi dobrí. V rýchlosti, najmä keď sa znenazdajky zrodí myšlienka, aj ten najlepší tresne občas nezmysel. No a čo, keď to nie je pravidlo, ale výnimka, ktorá nestojí životy, ale sa ľudia pobavia... keď je niekto dobrý a predsa urobí chybu, tak si to prizná, znáša dôsledky a ide sa ďalej.

S otázkami je to najhoršie. Napríklad, koľko podivných otázok týkajúcich sa mojej práce som už dostal... aj od novinárov. Ale chápem ich. Ja sa veci venujem niekoľko rokov a samému sú mi mnohé detaily nejasné, ucelený koncepčný obrázok sa mi postupne vytvoril až potom, čo som pochrúmal v hlave mnoho detailov. Ľahko mi je byť nad vecou. Vedieť, aké otázky sú tie správne a ktoré sú nezmyselné.

Nekameňujme novinárov.

(písané 24.2.2005)