Prečo by som sa mal? Po niekoľkých dňoch som dnes pozeral televízne noviny. Jedným z hlavných príspevkov bola reportáž o dvoch minútach ticha dnes na londýnske poludnie. Televízne štáby sa prešli po námestiach a konštatoval, že ľudia dve minúty ticha nedržali.
Otázka je - odkiaľ sme to všetci mali vedieť? Noviny som nečítal, televízne správy nepozeral, v mestskom rozhlase nič nehlásili a moji známi ma tiež neupozornili.
Sirény zneli mestami. Keď sa ľudí pýtali, že či vedia prečo... typickou odpoveďou bolo, že asi ide o cvičenie, skúšku funkčnosti a podobne. I mňa by to napadlo - aj keď takéto skúšky sa tuším robia v piatky o 12:00.
Neviem, či som rozumel správne, ale v reportáži sa pýtali i nášho pána ministra Kukana, že čo očakáva od ľudí pri pietnej spomienke. On od nás očakával veľké veci. Mal nám povedať, že bude pietna spomienka. Pretože som to nevedel... a nebolo to prvý raz, už sa na Slovensku stalo, že celá Európa skamenela a u nás išiel život ďalej, pretože ľudia nevedeli...
Stručný záver:
Prial by som si, aby v budúcnosti neboli potrebné takéto pietne spomienky. Viem, je to nereálne prianie... :-(
Pokiaľ sa budú konať, bolo by dobré, keby nám to ich organizátori dali vedieť. Nie že budú čakať, že každý pozerá každý deň televízne noviny. (Aby sme v hanbe nezostali... :-/)
Je jasné, prečo sa kedysi neorganizovali mamutie koordinované pietne akcie - bez masovokomunikačných prostriedkov bolo nemožné ich zorganizovať.
Skutočne je mi ľúto obetí brutálneho útoku v Londýne. Svoje dve minúty začínam držať teraz... koniec.
(písané 14. júla 2005)
