Agatha Christie: Desať malých černoškov

Dôvodom bola prvá kniha, ktorá mi od nej prišla pod ruku. Ani neviem, ako sa volala, nepodstatné. Bolo to ešte počas strednej školy a mňa neuveriteľne nudila. Odložil som ju po nejakých pätnástich stranách, asi tak. Agathe som sa odvtedy dôsledne vyhýbal a len som sa čudoval, čo na nej všetci majú, že ju čítajú.

Odvtedy prišli detektívne seriály, plné podivných detektívov a medzi nimi aj Hercule Poirot. Trochu suchý, ale v zásade logicky uvažujúci, v príbehu zväčša s prekvapivou pointou.

Tak som si naposledy v knižnici povedal: dám jej šancu. Po zbežnom prelistovaní titulov som si vybral niečo s pútavým názvom (asociácia: L+S), čo som dokonca tuším videl v programe divadiel, aj keď to po nahliadnutí dnu na hru nevyzeralo.

A ...

... dobre som urobil. Po úvodnom útržkovitom predstavení všetkých hrdinov, z ktorého mi chvíľu išla hlava dokola, ma príbeh zdrapol a nepustil až do konca. Je to rozprávanie na motívy vraždy v zamknutej izbe s kľúčom vsunutým do zámky zvnútra, i keď:
-izba je v skutočnosti ostrovom, na ktorý nie je v kritickej dobe kvôli búrke prístup,
-mŕtvola nie je jedna, je ich veľa.

Chvíľami som mal temer duchársky pocit, že veď predsa to nie je možné, aby toľkí skapali, kto je tým vrahom?! Niekoľkokrát je postava, na ktorú je pozornosť čitateľa zameraná, práve obeťou nasledujúcej vraždy.

Keď to už vzdá čitateľ, ba i detektívi slovutného Scotland Yardu, vstupuje na scénu vrah a ku všetkému sa priznáva. Jeho vysvetlenie je také priezračné, že som až krútil hlavou. Zároveň som si uvedomil, ako majstrovsky autorka podáva celý príbeh, tak, aby neklamala, dokonca drobné detaily naznačí, ale všetko zakamufluje stráviteľnou omáčkou.

Tak teda dobre: ešte si od pani autorky predsa len niečo prečítal. Hádam som už na to dorástol.