Jednu vec by som knihám Dicka Francisa asi vytkol. Postavy sú pomerne dosť vyhranené, pokiaľ ide o to, či je niekto kladný alebo záporný hrdina. Len málokedy sa ten, čo sa javí ako zloduch zo začiatku, stane kladným trójskym koňom a aj naopak je výnimočné, aby sa na pohľad dobráčisko od kosti prejavilo ako sviňa.
Dosť bolo kritiky, poďme na to pozitívne. Ako je Francisovým dobrým zvykom, dokonale sa oboznámil s prostredím, v ktorom sa román odohráva. A toto posúva pekne stráviteľne čitateľovi. Keďže veľká časť deja Desiatich libier sa odohráva v období volebnej kampane do britskej Dolnej snemovne, čitateľ má možnosť sa oboznámiť s tým, čo musia britskí politici prežiť a stráviť v tomto hektickom období. Nedá sa to porovnať s našou realitou. Chodiť od dverí k dverám, vysvetľovať, presviedčať? Zatiaľ bujný sen, až na pár výnimiek.
Hlavným hrdinom je končiaci stredoškolák a čerstvý vysokoškolák, ktorý má okrem štúdia jedného šialeného koníčka. Koníčky. Koníčky sú jeho koníčkom. Nie koníček koníčkami. Je to jasné. :-) Miluje rýchlosť a zisťuje, že nepotrebuje víťaziť, stačí mu hnať sa obrovskou rýchlosťou po dostihovej dráhe.
Hrdina však z úst svojho trénera v jeden obyčajný deň dozvedá, že u neho končí. Dôvod: nepotrebuje jadzca, ktorý berie drogy. Nebola to pravda, ale nemal na výber ... a už veľmi krátko nato je súčasťou volebnej kampane svojho otca. Bez prekážok by to nešlo, ale nejako sa im spolu a s podporou desiatok dobrovoľníkov darí všetko prekonávať. I pokusy o vraždu. Neprezradím, viac, nemá to cenu. Ak chcete, tak si to prečítajte :-)
Ešte posledný dojem. Hľadiac späť, myslím že tento román sa od iných Francisových (ktoré som čítal) v niečom odlišuje. Zatiaľ čo bežne sa hlavný hrdina sústreďuje na vyšetrovanie jedného zločinu či série zločinov v krátkom časovom období, tuná je dôraz skôr položený na životný príbeh klenúci cez niekoľko rokov. Aj tak sa dá.
(písané 3. decembra 2005)
