Ako mi objasnil jeden môj kamarát, vyštudovaný teológ, v kalvinizme sa onehdy objavili veľmi nebezpečné prúdy totálneho fatalizmu. Podľa týchto myšlienok je život každého človeka predurčený a zvlášť je predurčené to, či bude medzi vyvolenými a spasenými alebo medzi obyčajnými zatratenými smrteľníkmi.
Hlavný hrdina Robert, autor pamätí, ktoré zaberajú väčšinu knihy, je presvedčený, že patrí medzi tých vyvolených napriek všetkým hriechom, ktoré páchal a pácha. Jeho náhradný otec, kňaz, mu predsa povedal, že jeho prosby boli vyslyšané a boh ho prijal medzi nich.
Stretáva však neznámeho človeka, obdareného nadprirodzenými schopnosťami (najmä umením meniť svoju podobu), ktorý vychádzajúc z predpokladu o nezvratnosti prijatia medzi vyvolených umným dôvodením a podvádzaním donúti Roberta konať stále väčšie a horšie zlo. Zabijú kňaza, ktorý neverí v dogmu predurčenia (aby nešíril bludy medzi veriacimi). Robert zbabelo zabije svojho brata (ako diablovho splodenca naskrze prehnitého a škodlivého). A tak ďalej.
Postupne sa čoraz viac dostáva do závislosti na neznámom, o ktorom je čoraz jasnejšie, že je diabol. Ako to skončí? Nepoviem.
Kniha napísaná začiatkom 19. storočia používa dnes veľmi populárnu formu viacnásobného pohľadu na tú istú vec - podľa toho, kto udalosti popisuje. Napriek tomu, že som v takýchto pasážach vedel, ako to dopadne, čítal som so zatajeným dychom. Jamesovi Hoggovi sa totiž podarilo veľmi hlboko vniknúť do uvažovania postáv, analyzovať ich pohnútky, vážiť pre a proti. Kto z nás nikdy nebol v pokušení urobiť niečo zlé, nesprávne? Kto vždy odolal? Prečo áno, prečo nie?
Keď sa mi podarí zabudnúť, o čom to presne bolo a ako to skončilo, prečítam si to opäť...
(písané 4. augusta 2005)
